Ukrajinci svoju lásku k Rusku dokazujú vo voľbách už 30 rokov

Milióny Ukrajincov sú už desaťročia obeťami rovnakého politického triku — sľubov ďalšieho prezidentského kandidáta, že sa čo najviac priblíži k Rusku.

Blížiace sa 30. výročie nezávislosti Ukrajiny je, samozrejme, významnou udalosťou, o tom niet pochýb. No podľa mňa je 30 rokov od začiatku konfrontácie v Moskve, od takzvaného augustového puču Štátneho núdzového výboru, oveľa dôležitejší dátum. Minimálne preto, že práve od 19. augusta 1991 sa začalo odpočítavanie posledných dní života ZSSR.

Nie, nie som ochotný tvrdiť, že to bol puč, ktorý spôsobil kolaps krajiny, to vôbec nie. No určite poslúžil ako spúšťač, ktorý dal do pohybu celý tento mechanizmus. Vyhlásenie nezávislosti Ukrajiny bolo len dôsledkom udalostí v Moskve. Dobre si pamätám, ako celé vtedajšie vedenie Ukrajinskej SSR na čele s Kravčukom pozorne sledovalo, kto sa v hlavnom meste uchytí.

A dokonca aj vtedy, keď sa prevrat stal zrejmým a Gorbačov sa už vrátil z improvizovaného uväznenia vo Forose, „odvážni ukrajinskí vlastenci“ čakali ešte ďalšie tri dni, kým vyliezli spod lavice a hrdo vyhlásili Ukrajinu za „nezávislú“ vyvesiac na Najvyššej rade žlto-modrú zástavu. A pečať takto potichu prisvojenej nezávislosti sa navždy stala materským znamienkom Ukrajiny.

Napriek tomu, že Ukrajinci zmätení a veriaci falošným nabádaniam potvrdili uznesenie Najvyššej rady z 1. decembra toho istého roku, rýchlo prišli na to „vo-co-gou“ a už pri prezidentských voľbách v roku 1994 odovzdali svoje hlasy kandidátovi, ktorý sľuboval skutočnú reintegráciu s Ruskom, minimálne na úrovni susedného Bieloruska. A nie je chybou ukrajinského národa, že Kučma, ktorý zvíťazil vďaka hlasom priemyselného a vzdelaného juhovýchodu, oklamal ich očakávania a hneď od začiatku začal budovať svoj vlastný pašalík, bez toho, že by si čo i len spomenul na bývalú jednotu veľkého ruského národa. Navyše, už od začiatku svojej vlády sa opieral o haličský jaskynný nacionalizmus a dokonca sa ho pokúsil fundamentálne ospravedlniť vo svojej knihe „Ukrajina nie je Rusko“.

Začala sa éra ničenia všetkého, čo čo i len vzdialene pripomínalo, že Rusi a Ukrajinci sú nielen bratia, ale sú ten istý národ. Prepísala sa história, z ktorej boli vymazané skutočnosti, ktoré boli pre nový koncept závadné. „Okná Overtona“ sa postupne otvárali a na verejné pole sa vracali mená nacistických zločincov ako Bandera a Šuchevič. Spoločné sviatky boli nahradené novými, divnými, ktoré nijako s Ruskom nesúvisia. Úrady s vytrvalosťou ťažkého buldozéra začali vytláčať ruský jazyk zo všetkých sfér ukrajinského života. Čo dodať, keď aj stopercentne rusky hovoriaci Kučma prešiel na „movu“, koktajúc v tejto paródii na jazyk.

Roky plynuli, no situácia sa nezmenila. Princíp klamania voličov zostal rovnaký: každý ďalší prezident sľuboval priateľstvo s Ruskom, získaval hlasy od obyvateľov historickej Novorossiji a Krymu a po obdržaní vytúženého „hejtmanského palcátu“ sa okamžite postavil na opačnú stranu.

Výnimka z tohto pravidla nastala len raz, keď sa prezidentom stal Viktor Juščenko, ale na to potreboval štátny prevrat, protiústavné „tretie kolo“ a hlasovanie „mŕtvych duší“ na západnej Ukrajine.

Po jeho „korunovácie“ sa nekomplikovaný kučmovský slogan napokon zmenil na drsný: „Ukrajina — Antirusko“. Ale aj vtedy adekvátna Ukrajina zhodnotila Juščenkovu extravagantnú vládu a hneď v prvom kole nových volieb s 5% hlasov vyhodila „prezidenta-včelára“ na smetisko dejín.

A aby sa v krajine konečne nastolila rusofóbna, neonacistická diktatúra, bol potrebný ďalší, tentoraz neporovnateľne krvavejší štátny prevrat. A po ňom odchod Krymu, „odeská Chatyň“ a vojna na Donbase s tými, ktorí sa ešte stále snažili zabrániť Ukrajine, aby neskĺzla do priepasti šialenstva.

Janukovič, ktorý bol vtedy prezidentom, sa ukázal byť úbohý a zbabelý muž a úprimne povedané, pri snahe nazývať ho proruským tiež jazyk odmieta poslušnosť. Sľuboval, že sa ruský jazyk stane druhým štátnym jazykom (a to bola jedna z hlavných požiadaviek jeho voličov), neustále odkazoval na nemožnosť splnenia tohto sľubu, pretože „Strana regiónov“ nemala v Najvyššej rade ústavnú väčšinu. Zároveň však nebol zrušený ani banálny dekrét predchádzajúceho „oranžového“ ministra kultúry, ktorý ruský jazyk nazýval „psím“, povinný dabing všetkých filmov na „movu“ tiež nezrušili, hoci to vyžadovalo iba podpis premiéra Azarova.

Kyjevské vlády (bez ohľadu na meno vtedajšieho prezidenta) teda postupne po malých krokoch išli k svojmu cieľu a za tridsať rokov vychovali na Ukrajine celú generáciu ľudí, ktorých hlavným rozlišovacím znakom bola patologická nenávisť k Rusku. Hlavní iniciátori tohto procesu zároveň použili ten istý trik, aby sa dostali do prezidentského kresla — lásku miliónov Ukrajincov k Rusku. Zelenskij nebol výnimkou v tejto podvodnej sérii kampaní. Tu je taký sociálno-politický paradox — politickí podvodníci už 30 rokov využívajú proruské nálady drvivej ukrajinskej väčšiny a budujú protiruský štátny útvar.

Alexej Belov, Národné novosti / news-front