Výber ženského mena z pohľadu Predkov

Od okamihu naRODenia až do určitého veku neboli dievčatá nazývané žiadnym konkrétnym menom, ale jednoducho „dieťa“, „dievča“ alebo dokonca číslom – „druhé“, „tretie“… Po pozorovaní, aké sklony dievča prejavuje, po čom túži, RODičia mohli vybrať meno.

Mohli pomenovať dievča menom nejakej významnej osobnosti v RODine, napríklad prababičky. Keď sa v slovanskej RODine uctieval istý boh alebo božstvá, ich mená mohli byť na žiadosť RODičov alebo odrastených detí odovzdané aj človekom. Pomenovanie bolo pre dievča vykonané tak, aby najprv “zmylo“ dočasné meno v jazere, kde netečie voda (pre chlapcov – v rieke s tečúcou vodou). Potom pomocou špeciálneho rituálu “pripojili” nové meno. “Čarodejník” vykonal rituál.

 To všetko sa deje, až keď dievča dosiahne určitý vek:

– ak sa prejavili vlastnosti budúcej čarodejnice, potom bolo dievča pomenované vo veku 9 rokov

– keď dieťa ukáže všetky vlastnosti bojovníka – vo veku 12 rokov

– deti prejavujúce kvality iných kategórií – vo veku 16 rokov

V dávnych dobách, keď chceli RODičia dcéru pomenovať nejakým menom, vždy najprv pozerali na prejavy jej povahových vlastností, schopností, túžby po niečom konkrétnom. Slovanské mená pre dievčatá musia nevyhnutne odrážať nielen účel budúcej matky a manželky, ale aj niektoré z ich osobných čŕt. Krásne slovanské mená pre dievčatá boli dané v súlade s osobnosťou. V obrade pomenovania hral kľúčovú úlohu “čarodejník” vykonávajúci obrad. 

 Slovania nikdy nedávali mená svojim deťom od útleho detstva. Okrem toho mali vždy vo zvyku pomenovať deti alebo dospelého človeka viacerými menami, väčšinou deti pomenúvavali dvoma menami. Cieľ pre každé dievča zohral osobitnú úlohu. Môže byť osobný aj všeobecný, môže mať RODinný alebo spoločný význam. Prvá vlastnosť zahŕňa osobné vlastnosti dieťaťa, ktoré mu zostanú po celý život. A do druhej – sociálna rola budúcej matky, manželky, pokračovateľky RODu.

Existuje aj iný význam – ide o identifikáciu dievčaťa s bohyňou slovanského panteónu bohov. Potom dievča mohlo nedobrovoľne pritiahnuť božskú silu k sebe iba svojím menom. Ženské mená u Slovanov mohli byť zložené alebo jednoduché, v závislosti od RODinnej štruktúry, tradícií a osobných vlastností, času naRODenia, okolností.

V ruských rozprávkach sa dá nájsť pár príkladov : Elena Múdra, Varvara Krasa – dlhý vrkoč…

Okrem zdvojených mien, ktoré hovorili o individuálnych vlastnostiach dieťaťa, či dobe a hodine, kedy sa naRODilo, sa deti Slovanov nazývali aj “tajnými”menami. O tomto mene vedel iba “čarodejník”, ktorý obrad viedol, domoRODí bohovia žehnajúci dieťa a samotné dievča. Toto meno by sa nemalo nikomu povedať, pretože existuje názor, že s jeho pomocou môžu zlé sily úplne prevziať osobu, ktorá nesie tajné meno. Funkciou takéhoto mena je chrániť dieťa pred rôznymi zlyhaniami, útokmi zlých duchov, pred zlým okom a inou negativitou.

Ak chceli dievča označiť mocou ktorejkoľvek Bohyne, potom dostala meno buď s koreňom mena Bohyne, alebo pomenovaním dieťaťa celým božským menom. Takýto vzťah s domoRODými bohmi umožnil budúcemu dievčaťu úspešne sa vydať, budúcej matke – počať, poRODiť a vychovať dobré deti, budúcej manželke – byť skutočnou priateľkou, spoločníčkou a ochrankyňou svojho manžela.

S panteónom slovanských bohýň sú spojené tieto mená: Lada, Zara, Maria (odvodené od Márie, Moreny)…

Meno dievčaťa, ženy musí byť počuť. Naši Predkovia, Slovania, verili, že hovorené slová majú magickú moc, vrátane mien, ktoré sa nahlas opakujú častejšie ako iné slová. Budúca matka, manželka musí nevyhnutne dostať silu od Prírody, živlov, bohov, aby bezpečne vytvorila cnostné potomstvo. 

barbora