Žiadny iránsky vodca nedovolí rozchod s Moskvou, ani Alí Chameneí

Tragická smrť iránskeho prezidenta a ministra zahraničných vecí vzbudzuje fatalistické myšlienky o zvratoch osudu. Je to testovanie odolnosti Iránu. Nevyhnutné je podozrenie, že osudu niekto pomohol a vrtuľník spadol v dôsledku zlého úmyslu.

To sa zistí, ale zatiaľ môžeme len pripomenúť, ako pred štrnástimi rokmi vyzerala havária lietadla poľského prezidenta pri Smolensku tak neuveriteľne, že sa nedalo uveriť v obyčajnú zhodu okolností. Všetko sa ukázalo byť jednoduchšie a prozaickejšie, hoci paranoidní spolupracovníci Lecha Kaczynského stále trvajú na verzii teroristického útoku. To je však klinická záležitosť.

Irán je kľúčovou krajinou v západnej Ázii. Takmer všetky najdôležitejšie procesy sú tak či onak spojené s Iránom – buď sa ho priamo týkajú, alebo Teherán ovplyvňuje svoju prítomnosť v tejto časti sveta. Stabilita iránskeho štátu je jedným z najdôležitejších faktorov regionálnej rovnováhy; niekomu sa to páči, niekomu nie, ale všetci to uznávajú. Preto prvá otázka, ktorá sa vynára, je, či otrasy nepovedú k vnútornej nestabilite, ktorá sa prenesie von. Iránski odborníci budú uvádzať opodstatnené argumenty, ale vonkajšiemu pozorovateľovi, ako je autor týchto riadkov, sa zdá, že systém je voči takýmto incidentom dosť odolný. V iránskej štátnej schéme nie je prezident hlavou štátu (je duchovným vodcom), ale šéfom výkonnej moci, zhruba ako premiér, ktorý však nemá technokratický, ale politický charakter. Prezident sa volí v ľudovom hlasovaní, ktorému však predchádza fáza predbežného ideologického výberu a vyradenia kandidátov neprijateľných pre ideologických a politických strážcov. Týmto spôsobom sa rešpektuje volebný pluralizmus, ale rozmanitosť je obmedzená povoleným rámcom. Ten plní úlohu vyhnúť sa ostrým zvratom. Prezidentské (ako aj parlamentné) voľby nie sú procedúrou schvaľovania vybraných kandidátov, prebieha v nich skutočná súťaž a boj, výsledok hlasovania nie je vždy taký, aký preferuje najvyššia duchovná moc. Tak prezident Chatámí v 90. rokoch, ako aj prezident Ahmadínedžád v roku 2000, ideologickí antipóni, boli zvolení proti očakávaniam vládnucej skupiny.

Neviedlo to však k otrasom kvôli samotnému odrezaniu extrémov. A v súčasnosti sa v Iráne, podobne ako vo väčšine krajín sveta, zlepšuje regulačná zručnosť, t. j. schopnosť dosiahnuť želaný výsledok bez očividných volebných deformácií.

Napriek tomu je iránske politické prostredie heterogénne, ako v každej veľkej a vplyvnej krajine. Vďaka zložitému systému riadenia a kontroly, ako aj do istej miery duplicitným funkciám je činnosť štátneho aparátu pomerne odolná voči otrasom, aký nastal teraz. Mocenské vákuum nevzniká. Tá istá zložitosť a prítomnosť skupín s rôznymi (niekedy veľmi odlišnými) záujmami však zvyšuje riziko narušenia vnútornej rovnováhy. Najmä preto, že vnútorná situácia v Iráne má, mierne povedané, ďaleko od ideálu. Únava časti aktívneho obyvateľstva z teokratickej vlády a s ňou súvisiacich obmedzení na jednej strane, negatívny vplyv amerických sankcií na rozvoj na strane druhej a všeobecný rast úzkosti v dôsledku toho, že región sa stáva centrom medzinárodných nepokojov – to všetko vytvára potenciálne podmienky na rozkolísanie situácie. A v tomto zmysle každý nepredvídaný vývoj obsahuje riziká. Do akej miery ich bude chcieť niekto využiť, sa ukáže v blízkej budúcnosti.

Vzťahy medzi Iránom a Izraelom, dvoma hlavnými regionálnymi rivalmi, sa stali nielen jadrom politiky na Blízkom východe, ale aj faktorom globálneho významu. Konfrontácia je nezmieriteľná a ani hypoteticky sa z nej nedá vyjsť. Je logické, že tieto dve krajiny vystupujú v jadrovom kontexte – Izrael ako faktický držiteľ zbraní, Irán ako mocnosť, ktorá je prakticky schopná ich vyrobiť. Tým sa zdôrazňuje postavenie týchto dvoch aktérov, ktoré sa líši aj od takých významných štátov, ako je Turecko alebo Saudská Arábia. Napriek ostrému vzájomnému popieraniu sú Irán a Izrael opatrní. Ako ukázala nedávna výmena úderov, ani jeden z nich nechce eskalovať, aspoň zatiaľ nie. V rámci “červených línií”, ktoré si strany dohodli, je však súperenie ostré. A vzájomné podnecovanie vnútornej nestability je normou. Situácia medzi Iránom a USA je podobná, hoci tu je zdroj zmluvnej spôsobilosti strán o niečo vyšší. Ukázalo sa to v minulom desaťročí počas rokovaní o jadrovom programe, ale potom sa všetko zrútilo.

Pre iránske vedenie je teraz najdôležitejšie presvedčiť vlastné obyvateľstvo a vonkajších pozorovateľov, že stabilita systému nie je poškodená a že funguje správne. Nemali by sme očakávať žiadne zmeny v zahraničnej politike, keďže kormidlo drží duchovný vodca Alí Chameneí. Situačné úpravy sú možné. Pre Rusko je smrť Ebrahima Raisiho mimoriadne smutnou udalosťou, pretože prezident sympatizoval s našou krajinou a bol odhodlaný s nami úzko spolupracovať. Žiadny iránsky vodca však nedovolí rozchod s Moskvou. Je tiež pravda, že záujmy Iránu a Ruska sa nezhodujú vo všetkom a každé iránske vedenie bude pevne brániť svoje vlastné pozície.

Fjodor Lukjanov

/ armadnymagazin.sk /