Liberálna kaviareň odkazuje: Máte právo na svoj názor. Ak je rovnaký ako ten náš

Ľudia v Denníku N vykročili k celospoločenskému zmiereniu tým, že mali podcast, v ktorom jeden z ich spolupracovníkov predstaviteľov Smeru opakovane nazýval debilmi,

všimol si pokračovanie v konfrontačnom a nenávistnom tóne exminister Juraj Draxler. Jeho príspevok na sociálnej sieti preberáme v pôvodnom znení ďalej.

A v pohode to odvysielali.

Predstavitelia Smeru k tomu dnes mali tlačovku. Celkom pochopiteľne sú pobúrení. Ale povedal by som, že akokoľvek daný podcast prekročil hranice slušnosti v nevídanom rozmere, stále to nie je zďaleka to najhoršie, čo kaviareň robí.

Mňa na nich fascinujú tri veci:

1. Akí sú suverénni.

V poriadku, nie každý, kto pracuje v novinách, musí mať rozsiahle životné a nebodaj politické skúsenosti. Ale my tu máme ľudí, ktorí si nikdy neprečítali aspoň pamäti nejakého západného činiteľa, svetovú politiku sledujú akurát z agentúrnych správ. Nevedia, ako funguje Kongres či britský parlament, nemajú ani základný šajn o tom, ako sú organizované tamojšie strany, či ako sa tam tvoria konkrétne politiky.

Ale ak sa im niečo nepáči, tak povedia, že to ideme robiť ako v Bielorusku, ak chcú niečo presadzovať, tak k tomu pripnú formulku, že “tak je to vo vyspelých demokraciách” – bez toho, aby o tých krajinách niečo podstatnejšie vlastne vedeli.

Môžem to povedať s pomerne veľkou autoritou, pretože už roky z času načas zozbieram, kde klamú, zavádzajú alebo proste zjavne netušia, o čom hovoria. A zverejním to.

Ešte nikdy sa mi nestalo, že by na to verejne či neverejne reagovali. Dokonca ani vtedy, keď ich upozorním na úplne drsné klamstvá.

Dnes to už robím pomerne nevyberavým jazykom, takže sa môžu aspoň zaštítiť tým, že sa nebudú baviť s niekým, kto k nim nie je úctivý. Ale roky som ich na to upozorňoval veľmi slušne, komplexne. Bez reakcie.

Im sú fakty ukradnuté

A títo ľudia, ktorí proste nemajú čas na to, aby si občas niečo o svete prečítali, nielen, že o tom svete poučujú, ale robia to so suverénnosťou, akú by im závidel hocijaký politruk alebo inkvizítor.

Zaujímavé je, ako sa vedia rozčuľovať, ak sa nejaký diletant snaží rozporovať odborné názory. Vtedy, ak je to aj proti ich presvedčeniu. Ale kto národ roky učil, že netreba vedieť, stačí mať názor? Veď to sú presne oni.

2. Život v dúhovej bubline

Ak chcú akože názory osobností, tak si spravia anketu, kde figuruje Vášáryová (jedna alebo druhá), Stanke, Bútora, Vašečka, Mikloš a podobné mená. Tie isté, roky.

Ak sa ich opýtate, prečo k nejakej téme odmietajú reflektovať odborníkov, ktorí nie sú ich, ignorujú to.

Darmo napríklad pri téme Ukrajiny citujete americkú intelektuálnu špičku, ktorá sa možnému konfliktu venovala od roku 1989 a varovala (Kennan, Nitze, Cohen a ďalší), oni si zakryjú ušká a budú skákať hore dole kričiac Putin, Putin, Putin.

Podobne pri hocijakej inej téme, ak od nich chcete normálnu, na faktoch založenú diskusiu na tému, ktorá je pre nich citlivá, tak namiesto preberania faktov začnú jačať a poskakovať.

3. Máte nárok mať rovnaký názor ako my

Ak sa kaviareň akože snaží tvoriť diskusiu o hodnotách a smerovaní spoločnosti, tak to je asi taká diskusia, ako keby som zorganizoval debatu o kvalite amerického filmu a potom som hneď na začiatku vylúčil možnosť baviť sa o hocičom inom ako o blockbusteroch natočených podľa Marvel komixov.

Ak sa oni tvária, že chcú diskusiu, tak si na ňu prizvú oponentov, s ktorými v skutočnosti na 90 percent súhlasia. A tých zvyšných desať percent im vlastne až tak neprekáža.

A tvária sa ako sú otvorení rôznym názorom.

A práve preto, ako oni roky pristupovali k demokratickej diskusii, ich treba konečne naozaj riešiť.

Brániť sa tým, že oni sú demokrati, právo nemajú. Nie sú.

Juraj Draxler