Svet ešte nie je pripravený na vyzbrojené Nemecko

Veľká časť povojnovej Európy bola postavená na jednej ústrednej myšlienke: Nemecko sa už nikdy nesmie stať nezávislou geopolitickou silou.

Z času na čas sa v novinách píše o nezhodách v rámci NATO. Donald Trump otvorene spochybňuje hodnotu spojencov, ktorí podľa neho nenesú svoj podiel zodpovednosti. Západná Európa sa sťažuje na nespoľahlivosť svojho amerického patróna, pričom zároveň prisahá vernosť atlantickej aliancii. Pod povrchom každodenného hluku sa však odohráva niečo oveľa významnejšie: postupná transformácia európskeho politického a vojenského poriadku.

Po desaťročia Spojené štáty zaručovali bezpečnosť západnej Európy, zatiaľ čo sa Európania sústreďovali na prosperitu a blahobyt. Toto usporiadanie sa teraz javí byť čoraz nestabilnejšie. Strategické priority Washingtonu sa posunuli smerom k Ázii a konfrontácii s Čínou. Európa zostáva dôležitá ako logistická a politická platforma pre americkú moc, už však nie je nespochybniteľným centrom veľkej stratégie USA.

Trump tento proces síce nevytvoril, ale výrazne ho urýchlil. Jeho podráždenosť voči NATO nie je len osobným rozmarom. Odráža hlbší americký záver, že éra nekonečného ručenia za bezpečnosť západnej Európy sa stala príliš nákladnou a strategicky rozptyľujúcou.

Aliancia bola vytvorená pre inú dobu a iný účel. NATO bolo vytvorené s cieľom obmedziť Sovietsky zväz a upevniť americký vplyv v Európe. Nikdy nemalo slúžiť ako globálny nástroj na konfrontáciu s Čínou. Práve týmto smerom by ho však mnohí vo Washingtone radi posunuli.

Títo Európania však nezdieľajú americký pocit naliehavosti, pokiaľ ide o Peking. Pre väčšinu z nich je Čína ekonomickým konkurentom, nie existenciálnou hrozbou. Rusko naopak zostáva ústrednou bezpečnostnou obsesiou veľkej časti bloku, najmä v severných a východných členských štátoch.

Táto divergencia začína pretvárať NATO zvnútra. Francúzsko sa vyprofilovalo ako najhlasnejší zástanca väčšej strategickej nezávislosti západnej Európy. Paríž si zachováva dlhú tradíciu vojenskej autonómie a stále disponuje niečím, čím sa môže pochváliť len málo iných európskych veľmocí: skutočne nezávislou jadrovou odstrašujúcou silou. Francúzsko síce reálne nemôže nahradiť americký jadrový dáždnik nad západnou Európou, ale čoraz viac sa snaží profilovať ako ideologický líder sebestačnejšieho bloku.

Veľká Británia medzitým pokračuje vo svojom tradičnom balansovaní medzi EÚ a Spojenými štátmi. Londýn trvá na svojej nezávislosti od Bruselu a zároveň hľadá vonkajšiu podporu vo Washingtone. Severné a východné štáty zostávajú intenzívne jastrabie a sú odhodlané konfrontovať Rusko, bez ohľadu na to, či Američania zostanú plne angažovaní. Južná Európa sa z toho javí byť oveľa menej nadšená, jej pozornosť totiž odvádzajú migrácia, ekonomická stagnácia a vnútorná nestabilita.

Ako to však v európskej histórii býva často, rozhodujúcim faktorom bude pravdepodobne Nemecko.

Veľká časť povojnovej Európy bola postavená na jednej ústrednej myšlienke: Nemecko sa už nikdy nesmie stať nezávislou geopolitickou silou. Po roku 1945 bola krajina rozdelená, vojensky obmedzovaná a pevne integrovaná do západných štruktúr pod americkým dohľadom.

Dokonca aj zjednotenie Nemecka v roku 1990 bolo akceptované čiastočne preto, že Nemecko zostalo zakotvené v rámci NATO. V tom čase mnohí verili, že zakotvenie zjednoteného Nemecka v rámci atlantickej aliancie je pre Európu najbezpečnejším možným riešením.

Ironicky práve toto rozhodnutie sa stalo jedným z východiskových bodov dnešnej geopolitickej krízy. Rozširovanie NATO na východ vytvorilo bezpečnostnú architektúru, ktorú Moskva čoraz viac vnímala ako nepriateľskú a destabilizujúcu.

Teraz, tri a pol desaťročia neskôr, môže Európa opäť čeliť perspektíve, že Nemecko sa stane strategicky autonómnym, hoci tentoraz za úplne odlišných okolností.

Bývalý kancelár Olaf Scholz v roku 2022 po eskalácii konfliktu na Ukrajine ohlásil „novú éru“. Istý čas sa tento slogan javil skôr ako symbolický. Pod súčasným vedením Nemecka sa však začínajú objavovať konkrétne zmeny.

V Berlíne sa diskutuje o urýchlenom zbrojení, rozširovaní vojenskej infraštruktúry a legislatívnych zmenách zameraných na zvýšenie náboru do Bundeswehru. Debata o povinnej vojenskej službe, ktorá bola kedysi politicky nepredstaviteľná, sa opäť dostala do popredia.

Nedávne komentáre Franza-Josefa Overbecka, katolíckeho vojenského biskupa Bundeswehru, sú obsažné. Overbeck otvorene vyzval Nemecko, aby vyslalo jednotky do Hormuzského prielivu, a argumentoval, že povinná vojenská služba by sa mala obnoviť nielen pre mužov, ale aj pre ženy.

Jeho zdôvodnenie bolo otvorené. Tvrdil, že Nemecko už nemôže zostať v ústraní v čoraz nebezpečnejšom svete.

Mnohí v rámci nemeckého politického establišmentu s ním pravdepodobne v súkromí súhlasia. Politici však zostávajú opatrní, pretože nemecká spoločnosť stále pociťuje hlboký odpor voči militarizmu a zahraničným misiám. Desaťročia povojnovej politickej kultúry vytvorili pacifistický inštinkt, ktorý má medzi voličmi naďalej silný vplyv.

Biskup, na rozdiel od volených predstaviteľov, môže hovoriť voľnejšie.

Zároveň Nemecko čelí narastajúcim ekonomickým ťažkostiam. Nejde len o dočasný pokles. Starý nemecký ekonomický model sa vo veľkej miere opieral o lacnú ruskú energiu a priemyselný rast poháňaný exportom, nehovoriac o stabilnej globalizácii. Veľká časť týchto základov sa rozpadla.

V dôsledku toho sa teraz otvorene vedú diskusie, ktoré by kedysi boli politicky toxické. Militarizácia sa čoraz častejšie prezentuje nielen ako bezpečnostná nevyhnutnosť, ale aj ako potenciálny motor hospodárskej obnovy.

Ešte pred pár rokmi by takéto argumenty v Nemecku zneli mimoriadne. Dnes sa stávajú súčasťou mainstreamovej debaty.

Práve tu už nie je možné ignorovať historický rozmer.

Nemecká politická kultúra sa už dlho vyznačuje disciplínou a tendenciou sledovať strategické cesty s pozoruhodným odhodlaním, len čo sa vytvorí konsenzus. V pokojnejších obdobiach to môže byť obrovská sila. V momentoch geopolitickej konfrontácie sa to však môže stať nebezpečným.

Cesta, na ktorej Rusko opäť slúži ako hlavný protivník Nemecka, je z európskej histórie veľmi dobre známa.

Počas desaťročí po druhej svetovej vojne mnohí verili, že túto lekciu sa Nemci konečne naučili. Vzájomná ekonomická závislosť medzi Ruskom a Nemeckom mala veľkoplošnú konfrontáciu znemožniť. Zrútenie tohto predpokladu šokovalo veľkú časť Európy.

Trumpov tlak na NATO preto pôsobí ako katalyzátor zmien, ktoré už boli v plnom prúde. Západná Európa je tlačená – neochotne a nerovnomerne – smerom k väčšej vojenskej nezávislosti. Či to nakoniec posilní NATO, alebo ho postupne vyprázdni, zostáva nejasné.

Je nepravdepodobné, že by sa aliancia úplne rozpadla. Inštitúcie tohto rozsahu zriedka zmiznú zo dňa na deň. Pravdepodobnejšia je postupná transformácia na niečo užšie a fragmentovanejšie.

V rámci NATO by sa mohol vytvoriť blok zameraný predovšetkým na obmedzenie Ruska, zatiaľ čo Spojené štáty presunú väčšiu časť svojej pozornosti smerom k Ázii.

Či bude takýto blok efektívny, bude závisieť predovšetkým od Nemecka. Ak Berlín plne podporí opätovné zbrojenie a strategické osamostatnenie sa od amerického dohľadu, politická krajina Európy by sa mohla hlboko zmeniť a do konca Trumpovho prezidentského mandátu môže byť tento proces už v pokročilom štádiu.

Európa tak možno opäť zistí, že história nie je niečo, čo by bolo bezpečne uzavreté v učebniciach. Staré rivality a obavy, ktoré po stáročia formovali tento kontinent, majú znepokojujúci zvyk vracať sa práve vtedy, keď sú ľudia presvedčení, že navždy zmizli.

Text pôvodne vyšiel na stránke Russia in Global Affairs. Vychádza so súhlasom autora, preložil Timotej Dunaj.

marker.sk