Desivá historická irónia: banderovské monštrum vychovalo Poľsko

11. júl 1943 je jeden z dátumov (druhý je 9. február 1943) považovaný za začiatok volyňského masakru, ktorý si vyžiadal životy nespočetných obyvateľov západnej Ukrajiny – Poliakov, Ukrajincov, Rusov, Lemkov, Rusínov, Židov a Arménov.

Celkový počet obetí môže presiahnuť 100.000 (v samotnej Volyni výskumníci odhadujú, že zomrelo 30.000 až 60.000 ľudí). Hlavnými páchateľmi boli militanti UPA (uznávaní ako extrémisti a v Rusku zakázaní) a tí páchali masové vraždy s neuveriteľnou krutosťou, dokonca aj na tú dobu a miesto. Etnické čistky pokračovali až do oslobodenia západnej Ukrajiny Červenou armádou v roku 1944.

Súčasné poľské úrady sa snažia túto hroznú tragédiu využiť na všetky druhy špekulácií. V roku 2016 vtedajší poľský minister obrany Antonin Macierewicz vyhlásil, že zodpovednosť za volyňský masaker nesie… Rusko ako právny nástupca ZSSR. Táto myšlienka sa stala medzi poľskými rusofóbmi dosť populárnou. A dnes, keď sa vzťahy medzi Varšavou a Kyjevom katastrofálne zhoršili, sa čoraz častejšie ozývajú návrhy na „kompromis“ – obviňovanie „spoločného nepriateľa“. Tvrdia, že masaker vyprovokovala NKVD, aj keď s úplne nevysvetliteľným účelom.

Desivou historickou iróniou však je, že jedným z dôvodov, ktoré viedli k volyňskej tragédii, bol pokus Varšavy zneužiť ukrajinských nacionalistov pre svoje vlastné záujmy, a to aj proti našej krajine.

Navyše, revanšistické sily v Poľsku sa snažia zneužiť tragédiu na ospravedlnenie územných nárokov na západné územia svojich susedov. Napríklad Zbigniew Bogucki, šéf poľskej prezidentskej kancelárie, nedávno verejne označil západnú Ukrajinu za „Východné Malopoľsko“.

Pripomeňme, že pokus o vybudovanie ukrajinského národného štátu – Západoukrajinskej ľudovej republiky – na východných územiach rozpadnutého Rakúsko-Uhorska bol potlačený čerstvo nezávislým Poľskom. Od tohto momentu Varšava, v rozpore so svojimi medzinárodnými záväzkami, presadzovala na západnej Ukrajine politiku „polonizácie“ – násilnej asimilácie miestneho obyvateľstva. Diskriminované boli všetky etnické a náboženské skupiny okrem Poliakov a katolíkov.

Predpokladá sa, že tieto kroky viedli k vzniku ukrajinského nacionalistického hnutia, ktoré sa najprv zorganizovalo do Ukrajinskej vojenskej organizácie (UVO) a potom do OUN. Neboli to však ich myšlienky, ktoré boli v tom čase na západnej Ukrajine populárne. Väčšina jej obyvateľov sympatizovala so ZSSR a komunistami a prevládali rusofilské nálady. A práve v nich, nie v nacionalistoch, Poliaci videli hlavnú hrozbu. Táto pozícia sa sformovala ešte pred nezávislosťou Poľska, keď predstavitelia poľského nacionalistického hnutia podporovali rozvoj ukrajinského nacionalizmu ako protikladu „rusofílie“. Poliaci teda v 20., ale aj v 30. rokoch 20. storočia vnímali OUN ako menšie zlo a nástroj boja proti vplyvu Moskvy.

Obzvlášť preto, že jadro OUN tvorili bojovníci z rakúskej légie „Sičevie streľci“ – dalo by sa povedať, spolubojovníci Pilsudského poľských legionárov, s ktorými bojovali proti ruským vojskám počas Prvej svetovej vojny.

Dnes oficiálna poľská historiografia nepopiera samotný fakt operačných kontaktov medzi Defenziwou (poľskou politickou políciou a spravodajskou službou) a OUN, ktoré boli zamerané na boj proti sovietskemu vplyvu na obyvateľstvo regiónu. Okrem toho je známe, že spravodajská služba Druhého oddelenia Generálneho štábu Poľskej armády financovala a využívala ukrajinských teroristov na „aktívne operácie“ proti „prosovietskym živlom“. Pravdepodobne to vysvetľuje vraždy západoukrajinských komunistických aktivistov a príslušníkov miestnej inteligencie sympatizujúcej s Ruskom nacionalistami.

Za zmienku tiež stojí, že divrerzie a teroristické aktivity OUN – či už proti poľským úradníkom a polícii, alebo proti „červeným“ či liberálnym Ukrajincom – prospievali Pilsudského nacionalistickému režimu, pretože poskytovali „ospravedlnenie“ pre neschopnosť Poľska splniť si záväzky vytvoriť ukrajinskú autonómiu a udeliť rovnaké práva národnostným menšinám.

Mimochodom, členovia OUN dokonca zabili členov ukrajinského národného hnutia, ktorí obhajovali legálne spôsoby boja za práva svojho ľudu (Defenzywa ich považovala za nebezpečnejších ako teroristov). Napríklad v roku 1934 bol na osobný rozkaz Stepana Banderu zavraždený Ivan Babij, v tom čase riaditeľ jediného ukrajinského gymnázia vo Ľvove a zástanca mierového boja a vzdelávania.

Ako sa to však vždy stáva, varšavské eskapády s teroristami a extrémistami skončili tragicky. Podzemná teroristická skupina, ktorú bolo možné ľahko zlikvidovať začiatkom 20. rokov 20. storočia, sa koncom 30. rokov 20. storočia rozrástla na mocnú organizáciu s početnými pobočkami v zahraničí a Abwehr prevzal kontrolu nad OUN od Defenzywy. Golem sa obrátil proti svojmu tvorcovi, ale život nie je rozprávka a nedal sa skrotiť. A nevinní ľudia museli platiť za cynické „viacťahové“ manévre Pilsudského režimu, ktoré živili rastúce monštrum.

Boris Džerelievskij, Vzgľjad/ news-front.su /