Žiadne veľké umenie odtrhnuté od kultúrneho pozadia, kde vzniká, neexistuje

Človek by mohol začať z každej strany, vždy by bolo do čoho zaťať.

V tejto situácii si spomínam na český preklad výroku F. Nitscheho v znení: “Zde kněžouři a paholci hiři jako houby po dešti a otravují nám vzduch v Nemcích.”

Prispôsobiac dnešku by som tento citát preložil asi nasledovne: “Tu (v Európe i v Slovensku) sa rozťahujú ideologickí obmedzenci a sluhovia cudzích záujmov ako huby po daždi a ničia pokojný život (Európanov i Slovákov). Ale poďme po poriadku.

“Kultúra”

Toľko nekultúrnych útokov na ministerku kultúry je skutočne “umenie” nájsť hocikde na svete.

Samozrejme, nikto v ľudskej koži nie je ideálny, ale treba ho rešpektovať minimálne ľudsky zvlášť, ak ide o ženu. Ale poďme k veci. Som hlboko presvedčený, že každý prejav umenia treba rešpektovať. Keď si niekto “ľubuje” v pornografických homosexuálnych obrazoch vyhotovených umeleckými postupmi, je to jeho vkus a treba ho rešpektovať.

Ak sa tento trend presadí umeleckou kvalitou (ako sa napr. presadili impresionisti v súboji s akademickým vkusom svojej doby), bude určite prínosom v dejinách umenia. Síce o tom pochybujem, ale môže sa stať.

Otázka však znie, či takéto umenie má byť podporované zo strany štátu. A tu sme pri koreni problému.

Ten problém sa nazýva štátna politika rozvoja kultúry a umenia. Takže je na štáte, aké trendy v kultúre a umení bude podporovať.

Podľa môjho názoru žiadne veľké umenie odtrhnuté od kultúrneho pozadia, kde vzniká, neexistuje.

Len z národného sa stáva svetové

Zoberme napr. takú renesanciu. Diela talianskych, nemeckých a nizozemských maliarov sú svetové, ale zároveň sú aj talianske, nemecké a nizozemské. Svetovými sa stali tým, že boli ukotvené v národných rámcoch.

Preto aj termín podpora národného umenia nemôže byť chápaná ako zotrvanie na zažitých a často aj prekonaných vzoroch, ale na povzbudzovaní tých umelcov, ktorí odraziac sa z národných princípov sa môžu stať svetovými. A máme aj takých (Kupecký, Klemens, Benka, Hložník. Laluha, Sokol a iní).

Osobne vítam zmenu zákona o kultúrnych fondoch, ba dokonca si myslím, že konečná inštancia, ktorá by mala podpisovať granty z umeleckých fondov, by mal byť minister, lebo on je zodpovedný za štátnu kultúrnu politiku.

A všetky tie “výkriky” zo záhrobia bývalej vlády treba ignorovať. Stačí sa len pozrieť na rozhodovanie “nezávislých” odborníkov v komisiách fondu počas vlády národnej katastrofy, čo podporovali a čo nepodporovali. Potom nám už bude všetko jasné!

Anton Hrnko/skspravy.sk