VIDEO: Svetoznámy srbský tenista Novak Djokovič spomína na traumatizujúcu skúsenosť, keď v roku 1999 americká armáda a spojenci z NATO bombardovali Juhosláviu bez súhlasu OSN, ale so súhlasom Bidena a ľudí ako Dzurinda & spol.

V roku 1999 NATO bombardovalo Juhosláviu 78 dní bez súhlasu OSN a zhodilo viac ako 28 000 bômb, vrátane bômb s ochudobneným uránom a kazetovej munície, pričom zahynulo vyše 2000 civilistov a viac ako 250-tisíc ľudí bolo vysídlených.

Tí istí ľudia, ktorí srbského tenistu Novaka Djokoviča z humánnych dôvodov nútili k očkovaniu, z „humanitárnych“ dôvodov bombardovali jeho krajinu.

Viac vo videu:

Po tom, ako Juhoslovanská zväzová republika (JZR) odmietla mierový plán pre Kosovo, sa 24. marca 1999 o 19.30 h začala operácia Spojenecká sila, v rámci ktorej Severoatlantická aliancia (NATO) bombardovala ciele na juhoslovanskom území. Vtedajšie srbské úrady na čele so Slobodanom Miloševičom vyhlásili vojnový stav.

Rozhodnutie o bombardovaní JZR padlo v roku 1999 prvýkrát v histórii bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Príkaz na začatie vojenskej akcie proti suverénnemu štátu vydal americkému generálovi Wesleymu Clarkovi vtedajší generálny tajomník NATO Javier Solana 23. marca 1999. „Cieľom NATO je priniesť do Kosova mier a NATO bude v úsilí o dosiahnutie tohto cieľa pokračovať,“ povedal Solana tesne pred začiatkom operácie.

Dôvodom na začatie útokov boli tvrdé zákroky srbských jednotiek proti albánskym separatistom v Kosove. Clark neskôr vo svojej knihe Vedenie modernej vojny priznal, že plánovanie vzdušnej operácie NATO proti JZR bolo „v plnom prúde už v polovici júna 1998“.

Vláda SR pod vedením Mikuláša Dzurindu na svojom mimoriadnom neverejnom rokovaní 6. apríla 1999 odsúhlasila neobmedzený prístup vzdušného priestoru SR lietadlám NATO na prelety pri operáciách v JZR. Príslušné nariadenie nadväzovalo na predchádzajúci súhlas vlády SR z 24. marca 1999 s požiadavkou NATO umožniť využívanie vzdušného priestoru Slovenska na prelety cisternových lietadiel a dopĺňanie pohonných látok. Súhlas na využívanie vzdušného priestoru pre lietadlá NATO dali aj Slovinsko, Albánsko, Macedónsko, Rumunsko a Bulharsko, hoci niektoré z nich s istými obmedzeniami.

Bombardovanie, ktoré trvalo nepretržite 78 dní, spôsobilo poškodenie miestnej infraštruktúry, hospodárskych objektov, škôl, nemocníc a kultúrnych pamiatok.

Po 78 dňoch bombardovania Miloševič pristúpil na medzinárodný mierový plán na ukončenie bojov. Na rokovaní v macedónskom Kumanove sa 9. júna juhoslovanská strana zaviazala do 11 dní stiahnuť svoje sily z Kosova a do 24 hodín toto sťahovanie začať. Deň na to boli zastavené vojenské akcie a bola podpísaná rezolúcia OSN č. 1244, ktorá odobrila vstup medzinárodného kontingentu na územie Kosova.

O bezpečnosť sa po vojne v provincii starala Severoatlantickou alianciou vedená mierová jednotka KFOR, medzinárodná a domáca polícia. V rámci KFOR pôsobilo 18.500 vojakov z 37 krajín, vrátane Slovenska. Misia OSN v Kosove (UNMIK) nahradila srbskú administratívu, ktorá bola z provincie evakuovaná.

Slovensko po skončení vojenskej operácie NATO tiež poskytlo na obnovu vojnou zničenej Juhoslávie k dispozícii technické aj inžinierske i ľudské kapacity. Na Balkáne bol záujem najmä o slovenských ženistov.

Juhosrbská provincia Kosovo sa dostala pod správu OSN a vo februári 2008 jednostranne vyhlásila nezávislosť od Srbska. Nový balkánsky štát uznalo odvtedy viac než 100 krajín. Slovenská republika patrí medzi krajiny, ktoré ho neuznali podobne ako Grécko, Španielsko, Rumunsko, Cyprus, Ukrajina či Rusko.

Zdroj: bezpressu.news / InfoVojna