Dnes sa naplnil 30. rok našej novodobej štátnosti. Je to čas na zhodnotenie: čo dostal náš štát do vienka a čo sme namiesto toho mohli mať, keby sme zostali vo federácii?
Začiatky bývajú ťažké: nový štát dostal od samého počiatku do vienka množstvo konfliktov a pnutí: medzi národniarmi a „čechoslovakistami“, medzi národniarmi a maďarskými iredentistami, medzi „ľudákmi“, „komunistami“ a „demokratmi“, neskôr medzi mečiarovcami a dzurindovcami…
Dokonca už len samotný fakt, či Slováci svoj štát vlastne chcú, a či jeho založením niečo získali, spochybňovala vtedy a spochybňuje aj dnes významná časť populácie. Podľa prieskumu agentúry AKO dnes rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky považuje za prínos 45,8 percenta respondentov, z toho 18,7 percenta ho považuje za prínos s určitosťou. Takmer rovnaký podiel, 44,6 percenta respondentov podľa prieskumu agentúry AKO rozdelenie za prínos nepovažuje, z toho 19,8 percenta si to myslí s určitosťou. V tomto prípade je však ťažké si odpustiť poznámku, že aj agentúra AKO a jej šéf Václav Hřích by sa eventuálne tiež mohli v nejakom tom zlomku percenta pomýliť.
Občania sa nevedia zhodnúť ani len v tom, či vlastne 1. 1. 1993 vznikla Slovenská republika prvýkrát, alebo blahosklonne vezmú na milosť aj objektívny a neodškriepiteľný fakt, že od 14. marca 1939 do 8. mája 1945 existovala na našom území republika s prezidentom, parlamentom, vládou, zahraničnou politikou. Niektorí tvrdia, že ten štát nemôžeme uznávať ako skutočný, lebo bol satelitom vtedajšej prevládajúcej veľmoci, ešte k tomu zločineckej. Nuž, tu sa potom vynára otázka, či teda máme vôbec uznávať náš terajší štát a iné európske štáty a štátiky, ktoré tak isto ako Slovenský štát 1939 – 1945 deklarujú nezávislosť, avšak sú tak isto iba vazalskými satelitmi prevládajúcej zločineckej veľmoci – ríše neokoloniálneho Západu.
Podstata? Princíp demokracie: ľud si má vládnuť vo svojej krajine sám
Treba zdôrazniť: vznik samostatnej Slovenskej republiky ako národného štátu Slovákov, ako najvyšší akt národného sebaurčenia, ako akt demokracie (demokracia je vláda ľudí vo vlastnej krajine) bol – napriek všetkému – jednoznačne správnym krokom. To by platilo dokonca aj bez ohľadu na to, koľko príkorí a nepríjemnosti by v dôsledku toho kroku nepriatelia slovenskej štátnosti Slovenskej republike pripravili.
A aj napriek tomu, že tak ako všetko, aj samostatná existencia Slovenska objektívne mala a má aj svoje negatíva. Päťmiliónový trh je v niektorých ohľadoch príliš malý, a tak ho mnohé firmy aj naďalej pokrývajú z Prahy. Slovenská elita bola a žiaľ, stále je, nepočetná a často provinčná, korene našej štátnosti sú veľmi plytké. Naša zahraničná loby a zahraničná politika je veľmi slabučká a často amatérska, oveľa biednejšia než akú majú susedia. Maďarská otázka sa v samostatnom štáte stala oveľa citlivejšou. Excentrické umiestnenie hlavného mesta vytvára pnutie, Bratislava niekedy akoby ani nepatrila na Slovensko. Občianska súdržnosť je extrémne nízka, spoločenský a politický vplyv ľudí, ktorí vlastnú krajinu nenávidia, je príliš veľký a ovplyvňuje vnútornú aj vonkajšiu politiku…
Napriek týmto a ešte mnohým iným veciam, nič z toho nie je a nemôže byť dôvodom a argumentom proti slovenskej zvrchovanosti a štátnosti. Uplynulých tridsať rokov ukázalo, že Slovensku samostatnosť svedčí. Žiadne z katastrofických scenárov, o ktorých neprajníci a pochybovači kuvikali, sa nenaplnili. Desaťročia pribúdajú a to, čo bolo pre mnohé generácie iba nesplniteľným snom, je pre mladých ľudí už absolútnou samozrejmosťou.
Čo by bolo, keby…?
Keď hodnotíme pozitíva a negatíva mladého štátu, vždy musíme porovnávať s tým, čo by sme namiesto toho mali, keby sme ostali (nepochybne tou chudobnejšou) súčasťou ČSFR. Ekonomicky by to zrejme bolo vo výsledku viacmenej porovnateľné, ale tie ostatné veci… Dnes si už iba pamätníci spomínajú aké to bolo, keď Praha s cudzinou robila obchody v štýle „vy nám Čechom dáte košeľu a Slováci vám za to dajú svoj kabát“.
Takto sa pražská vrchnosť stavala k prípadu oravských obcí a Tešínska, k prípadu Gabčíkovo-Nagymaros, k možnosti konania zimnej olympiády v Tatrách – menujúc len tak spakruky niektoré z mnohých prípadov. Macošsky sa Praha stavala aj k budovaniu infraštruktúry na Slovensku, ako napríklad k výstavbe bratislavského metra, či k výstavbe slovenských diaľnic. Zahraničná politika celkovo bola prakticky českou záležitosťou: počet Slovákov v diplomacii a zahraničnom obchode bol akurát taký, aby to príliš nebilo do očí – a v mnohých prípadoch to do očí bilo. Takisto počet expertov vyslaných na prácu do zahraničia, počet absolventov zahraničných stáží… Slovensko bolo vo federácii celý čas popoluškou a skutočne niet najmenšieho dôvodu domnievať sa, že by tomu bolo podstatne inak aj po ďalších tridsiatich rokoch pragocentrickej federácie, hoci možno by sa nám nejaké čiastkové vylepšenia podarilo vydobyť.
Nemecký fyzik Max Planck kedysi povedal: „Pravda nezvíťazí tým, že by presvedčila svojich oponentov a nechala ich vidieť svetlo, ale skôr preto, že jej oponenti nakoniec zomrú a vyrastie nová generácia, ktorá ju pozná.“ Nová generácia slovenskej mládeže je v mnohých ohľadoch naformátovaná a popletená mainstreamovou proamerickou a probruselskou propagandou, ale ani pre dokonalý propagandistický mlynček dnešnej globalistickej kabaly nebude ľahké presviedčať týchto mladých, aby sa vzdali vlastného štátu, aby požadovali zrušenie Slovenskej republiky a jej pričlenenie k nejakému inému štátu.
Čo sa nedá urobiť otvorene, to sa dá dosiahnuť zradou, úskokom, podvodom
Za 30 rokov sa slovenská štátnosť zakorenila, už nie je také jednoduché ju len tak vytrhnúť. Väčšina občanov si už ani nepamätá život v ČSFR, na to sa narodili príliš neskoro…
Neznamená to však, že národnému štátu Slovákov už nič nehrozí. Naopak, stále existuje nebezpečenstvo, že slovenskú štátnosť zdevastujú alebo v úžerníckej pasci cudzích neokolonialistov umoria zapredanci, agenti cudziny, o ktorých naozaj nemáme núdzu, a ktorí sa na Slovensku z času na čas dostanú k moci. Vidíme čo dokázala aktuálne vládnuca junta urobiť za necelé tri roky s verejnými financiami – Slovensko je na štvrťceste ku katastrofickému dlhovému otroctvu – spôsobov ako urobiť zo štátu úplný banánistan je viacero.
Práve v týchto dňoch, asi ako dar k 30. výročiu, ministerstvo školstva a tých ostatných vecí (kaderníctva, obuvníctva a tak podobne) zrušilo ďalšiu slovenskú školu, tentoraz v obci Šrobárová na južnom Slovensku. Škola vznikla v roku 1928 za peniaze Slovenskej ligy v Amerike, teraz ju idú zrušiť Slováci z ministerstva zriadeného Slovenskou republikou.
Mať svoj štát nie je povinnosť, ale výsada, ktorú si mnohé národy museli vydobyť za cenu krvavých obetí – a niektorým iným ani krviprelievanie nepomohlo, aby svoj sen o vlastnom štáte naplnili. Ani nás Slovákov nikto nenúti, aby sme si svoj štát zveľaďovali a chránili – naopak, mnohých by sme potešili, ak by sme sa ho vzdali, zabudli na svoje korene, svoju reč, svoju identitu a začali sa učiť ako byť správnymi Maďarmi, Rakúšanmi, Poliakmi, Ukrajincami, Angličanmi, Multikulťanmi… Naozaj to je to, čo chceme?
Keď nás takých bude nadpolovičná väčšina, tak sa nám tá túžba ľahko môže splniť. Nie je však vôbec isté, či by sa v takom prípade našim potomkom, ak tu nejakí ešte zostanú, podarí dostať ešte jednu šancu, aby svojej existencii dali ten najvyšší možný rámec: život vo vlastnom národnom štáte.
hlavnespravy.sk
.
Máme množstvo plánov, ako sa naďalej zlepšovať a ponúkať Vám čo najkvalitnejší žurnalistický obsah.
Sledujte nás na jednej z najbezpečnejších chatovacích aplikácií Telegram, na ktorom vám prinášame aktuálne bleskové správy.
LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD
čl.17. Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, tlačou, obrazom, alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Čl.20. Právo slobodne sa združovať je zaručené. Každý má právo spolu s inými združovať sa v spolkoch, spoločnostiach a iných združeniach.
Vyhlásenie:
Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi redakcie Slovanské Noviny. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Redakcia Slovanské Noviny nie je zodpovedná za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Za obsah a pôvodnosť príspevku zodpovedá autor alebo pôvodný zdroj. SN publikujú aj názory, ktoré nemusia odrážať stanovisko redakcie, jej vydavateľa alebo oficiálnej interpretačnej línie. Robíme tak z úcty k ústavnej hodnote názorovej plurality, ktorá prispieva k posilneniu demokracie vôle ľudu a väčšiny ako aj otvorenej platformy pre slobodnú výmenu názorov pri hľadaní pravdy a mieru v konfliktom svete. Medicínske a lekárske texty, názory a štúdie v žiadnom prípade nemajú nahradiť konzultácie a vyšetrenia lekármi v zdravotníckom zariadení alebo inými odborníkmi. Slovanské Noviny dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na redakcia@slovanskenoviny.sk
UPOZORNENIE:
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.
Diskusia
(Pripojiť sa do diskusie je možné len po registrácii a následnom prihlásení sa do účtu.)
Samo Chalúpka písal v básni Mor ho, veľmi pekne o našich predkoch Slovänoch, Slovienoch, Slovenoch. Žili na tomto území dlho. Siali a žali len na svojom, cudzie nechceli. Nemali pánov a pánmi nechceli byť. Človek nad človekom nemal práva. Lenže sa potom stal zo Slovena Slovák. Nechal sa ponížiť, podrobiť, zem predkov si privlastnili cudzí. V predklone s ohnutým chrbtom drie na svojej pôde, pre cudzieho pána… Kedy sa zo Slovena stal Slovák? Kedy a kto premenoval Slovena na Slováka? Veď máme Slovensko. Slovenský jazyk, naše ženy sú Slovenky. Slovenský parlament, všetko máme slovenské, len ja som Slovák? Moja žena je Slovenka a znie to krásne. Nie ako slováčka. Ako vám znie slovák? Podobne ako hanlivé slová babrák, chudák, žobrák, čudák… Veľa ľudí mi vravelo, že sa zaoberám hlúposťami. Oni s tým nemajú problém. Lenže, mne sa zdá, ako by sme sa správali naozaj ako babráci chudáci, žobráci… čudáci, ktorí nie sú hrdí na svoj pôvod, predkov, štát. Nevieme žiť bez cudzieho pána? Raz tam, potom inam, raz na tú stranu, potom na opačnú. Nepotrebujeme pána, nepriateľa, ani ochráncu. Vieme sa o seba postarať a chceme žiť v priateľstve s každým!