Vládni poslaneckí farizeji: Chcú chrániť „novinára“, ktorého do zákona vôbec nedali

Tak vládni poslanci kultúrneho výboru žiadajú dočasne povereného ministra spravodlivosti V.Karasa o posilnenie ochrany novinárov, a to v pripravovanej novele Trestného zákona!

Vraj dočasne poverená vláda by mala pokračovať v prijímaní legislatívy, ktorá bude viesť k „zlepšovaniu mediálneho prostredia a zvlášť k zvýšeniu ochrany novinárov“, na čo ju farizejsky vyzvali v uznesení výboru, kde som pôsobil svojho času 6 rokov.

A prečo až riešenie jednej profesie cez Trestný zákon? Lebo koaličníci si chránia svojich protežantov v médiách, niečo na systém rúčka ruku myje.

Dôvodom mali byť údajné verbálne ataky voči novinárke RTVS Marte Jančkárovej, ktorá angažovane odobrala miesto v diskusii predstaviteľovi opozície, aby si nakoniec sama dala pokec s dočasným ministrom Naďom…

Pre rovnako angažovaný výbor boli ale dôležitejší politici opozície, čo dokazuje tento text z uznesenia: „Politici a zvlášť lídri politických strán by nemali podnecovať v spoločnosti nenávisť a robiť z novinárov terče verbálnych či dokonca fyzických útokov.“

Vrcholom pokrytectva vládnych poslancov bola výzva dočasne poverenej ministerke kreatívneho priemyslu (rozumej: liberálnej kultúry) N. Milanovej, aby „pokračovala v príprave ústavného zákona o slobode médií“ a predložila do parlamentu ďalšie legislatívne opatrenia na zlepšenie mediálneho prostredia.

Toľko farizejstva a pokrytectva ako predviedli vládni poslanci sa len tak nevidí.

„Novinári“ v mediálnom zákone neexistujú

Bola to práve ministerka Milanová (OĽANO), ktorá predložila nový veľký zákon o mediálnych službách 264/2022, v ktorom nie je ani len ťuk o novinároch. Chápete?

V zákone o médiách sa vôbec nespomína subjekt – novinár v žiadnom podobnom synonyme, a dokonca ani len kolektívny orgán – redakcia.

Je tam len § 10 k redakčnej zodpovednosti – ale opäť bez definície tohto základného pojmu. Navyše v tomto zákone z augusta 2022 nie je ani zmienka o novinárskej etike – v nijakom tvare alebo synonyme.

Keby „obyčajným ľuďom“ išlo skutočne o novinárov a ich ochranu, tak by predsa novinára zaradili do hlavného mediálneho zákona s príslušnými definíciami, vymedzením, právami, povinnosťami, aj ochranou, keď rezort kultúry riadi ich nominantka.

Na ilustrácii si zoberme zákon o Policajnom zbore (171/1993). V prvých 18 paragrafoch sa subjekt výkonu a služby – „policajt“ – spomína až 50-krát.

V zákone o zdravotnej starostlivosti (576/2004) je medzi základnými pojmami a subjektom zákona aj zadefinovaný „ošetrujúci zdravotnícky pracovník“ (lekár) a lekárom, ktorý vykonáva službu pacientovi sa to v zákone len tak hemží.

Policajti, aj lekári požívajú zo zákona zvýšenú ochranu. Na to je potrebné nielen vedieť, kto je policajt, lekár, ale aj mať ich definíciu v príslušnom zákone.

V zákone o mediálnych službách, kde „službu“ verejnosti vykonáva novinár (žurnalista, redaktor, publicista a pod.) nie je vôbec ustanovené, kto je vlastne ten „novinár“, ktorého chce rýchlo vykvasený mediálny expert Čekovský (OĽANO) trestnoprávne chrániť, resp. trestnoprávne stíhať možno aj oprávnenú vecnú kritiku za výkon spackanej služby verejnosti. Iste, neformálne vieme, kto je novinár, aj čo robí, ale toto je o legislatíve a práve, kde poslanci žiadajú postihy voči verejnosti, tak by to malo byť aj právne čisté, jasné a zrozumiteľné.

Novinár nie je posvätná krava

Médiá sú totiž len prostriedkom-nástrojom na priebeh komunikácie medzi vysielateľom a prijímateľom (verejnosťou). Ak základná poučka o komunikácii („communicatio“ lat. – robiť niečo spoločným), že je to sociálna interakcia, pri ktorej sa vedome alebo nevedome odovzdávajú informácie, tak potom pri mediálnej komunikácii rovnako nejde o jednostranný tok, ale o obojstranný s dôležitým prvkom spätnej väzby od verejnosti za obsah, formu, štýl, ale aj spôsob saturovania zákonných povinností.

No a tu „čekovčina“ chce, aby pri porušení týchto pravidiel a spätnej väzby k novinárovi alebo k médiu verejnosť niesla trestnoprávnu zodpovednosť.

Iste, vyhrážky sú už za čiarou, to je bez debaty. Ale bez vetra sa ani ten lístok na strome nepohne. Novinári, ale aj médiá preto musia cítiť tlak verejnosti, ktorá prirodzene v demokracii formuje aj spôsob a obsah mediálnej komunikácie určenej verejnosti, tobôž v médiu verejnej služby (RTVS).

Aj toto je dôkaz, že táto koaličná zostava siaha v zúfalstve po totalitných nástrojoch a totalitných praktikách, a to dokonca aj v mediálnej sfére, zakrývajúc sa farizejskou plachtou „ochrany novinára“.

Zákon ako „potemkinova dedina“

Budem zvedavý, ako sa s týmto legislatívnym paškvilom, nedostatkom a prekážkou absencie základného pojmu a zásady lex specialis derogat lex generalis vysporiada dočasný minister.

Zákon o mediálnych službách je totiž paškvil a mediálne sa tváriaca potemkinova dedina s fasádou bez obsahu a dosahu na kľúčové piliere poctivej žurnalistiky a vzťahu k objektu samotnej služby – verejnosti, ktorej aktívnu časť – reagujúcu na porušovanie práva na pluralitné, vecné, pravdivé, nestranné a objektívne informácie z médií – by tentoraz najradšej táto vládne „dočasná“ zostava pozatvárala.

„Začem bukvy, vsjo jásna“, no nie, súdruhovia progresívni pseudo liberáli, aj obyčajní ochrancovia novinárov?

Rafael E. Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj je autor, publicista, analytik, novinár, člen Slovenskej asociácie novinárov. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Šesť rokov pôsobil ako poslanec v kultúrnom a mediálnom výbore. Aktívne sa venuje problematike mediálnej politiky, poslaniu médií verejnej služby, pôsobí ako mediálny poradca. V hnutí Republika je od leta 2022 odborným garantom a predsedom odborného tímu pre kultúru a médiá TU.

skspravy