Prečo nás politika stále rozdeľuje a sme nespokojní. Prečo nás riadia cudzí?

Na to, aby sme sa konečne ako národ zjednotili – ale slobodne, nie pod nejakou tyraniou, diktatúrou, alebo misou šošovice či vynucovanou ideológiou – je, aby sme prijali zásadnú premisu: ani komunizmus (socializmus), ani kapitalizmus (trhové hospodárstvo) sa nedajú „reformovať“.

Oba systémy sa zjavne vývojovo prežili predovšetkým morálnou skazou a ekonomickou nerovnosťou či nevýkonnosťou.

Rovnako musíme politicky, historicky a spoločensky prijať základný vývojový fakt cesty slovenského národa k suverenite, zvrchovanosti a slobode, a to,  že do súčasného stavu sme sa dostali vďaka trom odbojom, nielen cez druhý, antifašistický.

Keby nebolo prvého štúrovsko-hlinkovského odboja s vyústením v I. Svetovej vojne (opustením „žalára národov“), nebolo by ani bývalé Česko-slovensko (žiaľ, bez spojovníka).

Nebola by neskôr vznikla ani 1.Slovenská republika a bez nej by nebol ani druhý odboj (antifašistický, cez SNP). Ten, žiaľ, vydláždil cestu opäť k obnove Československa a to bola voda na mlyn pre ovládnutie spoločnosti komunistickou totalitnou ideológiou marx-leninizmu.

To viedlo k tretiemu – protikomunistickému odboju. Ten vyvrcholil u nás 17.novembra (ako predposledný vo Východnom bloku). Bez neho by neboli vznikli podmienky pred vznik slobodnej, suverénnej  2. Slovenskej republiky a nespravovali by sme si veci verné sami. Ktovie, kde a pod kým by sme vlastne dnes boli…

Spoločným menovateľom je odboj proti totalitným systémom či režimom, cudzím „tútorom“ a ich záujmom cez 1., 2. a aj 3. odboj.

Politicky sa preto musíme zjednotiť len ich celostným prijatím ako rovných bratov v (od)boji, ako tri vrchy v slovenskom štátnom znaku, na ktorom je symbol našej spoločnej národnej identity – dvojkríž, rovnako s tromi ramenami – jedným zvislým a dvomi priečnymi.

Práve toto sú odkazy a symboly prežitej skúsenosti k sebavedomiu a štátnosti, ktoré by nás mali spájať a nie rozdeľovať. Lebo sme asi jediný národ na svete, ktorého nemusia cudzí rozdeľovať a huckať proti sebe – dokážeme to, žiaľbohu, aj sami a ako vidieť v dejinách aj v súčasnom marazme, veľmi efektívne, zanietene a sebadeštrukčne.

A k samotnej polemike k 17.novembru, totalite a tzv. liberálnej demokracii. Nepochybne nežijeme v ideálnej spoločnosti, ale tá nebola ani v minulosti. Ľudská chamtivosť totiž nepozná dno a myseľ má všeobecne tendenciu spomínať prajnejšie na minulosť ako na prítomnosť, čo vyvrcholí nepretržitým senilným zotrvávaním a spomínaním na to, čo už bolo.

Ako však povedal Štúr „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí“. Našu situáciu zbytočného vajatania, ktoré nám berie energiu modelovať vlastnú budúcnosť vystihuje rada veštca z Dobšinského rozprávky „Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas“ k hrebeňu, ktorý leží na zemi: „Ak zodvihneš bude zle; ak nezodvihneš, bude horšie“.

Ako vidíte, je zbytočné meditovať nad tým, prečo sme ten hrebeň zodvihli a rovnako špekulovať, čo by bolo keby… sme ho nechali ležať na zemi.

Vidím to tak, že naši dávni predkovia nemali počítače, ani internet, ani mobily, ani aplikácie, ale boli od nás podstatne múdrejší. Lebo múdrosť to vôbec nie sú informácie, dokonca ani poznanie – ale schopnosť správne a celostne vyhodnocovať situáciu, zasadiť ju do kontextu, porovnávať s tým, čo sa stalo nám alebo iným a prijať múdre riešenie, najlepšie spoločné, lebo len tak budeme spokojní, úspešní a šťastní.

Takže neopakujme minulosť (aj keď to dnes najmä medzi liberálmi a slniečkármi frčí) s angažovanými blbcami, o ktorých sa v bývalej totalite hovorilo, že „je to dobrý súdruh, ale inak totálny debil“ (alebo aj niečo iné).

Rafael E. Rafaj

skspravy