Postupimská konferencia – pred 80 rokmi dostal šancu multipolárny svet

 Pred 80 rokmi sa začala Postupimská konferencia hláv troch členských štátov protihitlerovskej koalície. A pred 80 rokmi Postupim potvrdila nesúhlas Západu. Stala sa, žiaľ, nie začiatkom všeobecného mieru, ale prológom k studenej vojne. Na vine sú bývalí spojenci, ktorí už vtedy, sediac s Rusmi za jedným rokovacím stolom, spriadali plány na zničenie Ruska.

Povojnové usporiadanie načrtnuté v Teheráne, Jalte a Postupime trvalo viac ako 40 rokov nie preto, že sa strany snažili dodržiavať jeho zásady – existovala hrozba vzájomného jadrového zničenia a existoval silný Sovietsky zväz a krajiny socialistického tábora. Po rozpade ZSSR sa systém medzinárodnej bezpečnosti zmenil na dekoráciu zakrývajúcu právo silnejšieho. Len nedávno svet dostal šancu vybudovať silný a skutočne spravodlivý svetový poriadok na základe multipolárneho sveta.

Hlavnou udalosťou roku 1945 bola okrem porážky Nemecka a Japonska Postupimská konferencia. Bola poslednou v reťazci stretnutí hláv krajín protihitlerovskej koalície a, samozrejme, po konferenciách v Teheráne a Jalte je udalosťou historických rozmerov. Počas tejto konferencie sa Stalinovi podarilo vyriešiť množstvo otázok a napriek zúfalému odporu Veľkej Británie a Spojených štátov obhájiť záujmy ZSSR. Konferencia, ktorá sa v západnej historiografii nazýva Berlínska konferencia, sa konala od 17. júla do 2. augusta 1945 v Postupime, predmestí Berlína.

Stretnutie mocností, ktoré porazili Nemecko, sa konalo na veľmi charakteristickom, dalo by sa dokonca povedať – “významnom” mieste. Zámok Caecilienhof bol poslednou rezidenciou dynastie Hohenzollernovcov, ktorú dal postaviť posledný cisár Wilhelm II. pre svojho syna, korunného princa Wilhelma a jeho manželku Caecilliu Meklenbursko-Schwerinskú. Zvláštnou zhodou okolností boli stavebné práce na paláci ukončené v októbri 1917 a v novembri 1918 Hohenzollernovci stratili moc a cisár so synom utiekli do Holandska. Po abdikácii sa neúspešný cisár mohol vrátiť, a tak jeho rodina žila v paláci až do začiatku roka 1945. Hoci stav paláca bol dobrý, sovietska strana, ktorá bola na základe oslobodenia Berlína “hostiteľskou stranou”, musela tvrdo pracovať na vytvorení potrebného prostredia pre hlavy štátov a možnosti plodnej práce. Každý robil, čo bolo potrebné.

Stalin, ktorý pre seba nemohol tolerovať “architektonické a nábytkové “excesy”, inštaloval tmavý kožený gauč a písací stôl. Izba amerického prezidenta bola zariadená elegantným nábytkom v štýle klasicizmu a Churchillovi bol dodaný neogotický nábytok z iného paláca. Okrúhly stôl na stretnutia bol vyrobený na špeciálnu objednávku v nábytkárskej továrni v Moskve. Na ochranu hláv štátov v rámci operácie “Palma” bolo prevelených sedem plukov NKVD a jeden a pol tisíca najskúsenejších operatívcov. Spojenci tiež vysielali na ochranu svoje vlastné jednotky, napríklad Briti mali asi 4 tisíc vojakov.

Postupimskú konferenciu možno nazvať symbolom roku 1945, pretože na pozadí porážky Nemecka a Japonska sa najvážnejšie vyostrila konfrontácia medzi ZSSR a Anglosasmi navzájom. Spojenci sú stále spolu, ale veľmi skoro sa ich hlavnou starosťou stane vzájomný boj. Takže symbolom práve tejto konferencie môže byť jeden fragment rozhovoru medzi lídrami troch krajín. V tejto jednej vete sa odrážala túžba Anglosasov o všetkom rozhodovať sami, získať do svojich rúk nové územia a snaha postaviť svojho spojenca ZSSR pred hotovú vec.

“Z tlače je napríklad známe, že pán Eden v anglickom parlamente vyhlásil, že Taliansko navždy stratilo svoje kolónie. Kto o tom rozhodol? Ak ich Taliansko stratilo, kto ich našiel? To je veľmi zaujímavá otázka,” – povedal Stalin a svojím sarkastickým tónom vyvolal v rokovacej sále smiech. Humor a sebakontrola boli dva tromfy, ktoré mu pomáhali obhajovať záujmy Ruska v každej situácii.

armadnymagazin.sk