Andrej Fursov: Zrada dejín a nové kolo svetového Veľkého lovu

“Sova Minervy vylieta za súmraku.” Význam tejto frázy je jednoduchý: často začíname chápať podstatu nejakého javu, keď už zavŕšil svoj vývoj, a hrozí, že jeho poznanie bude niečo ako úsmev mačky Škľabky. Kapitalizmus patrí do kategórie takýchto javov.

Až teraz, keď tento systém dospel do cieľa, začíname lepšie chápať jeho podstatu, logiku jeho vývoja a hlavne najvážnejšiu z “kapitalistických záhad” – záhadu jeho genézy.

Dnes je jasné, že schéma genézy kapitalizmu, podľa ktorej koruna a mešťania (buržoázia) rozdrvili feudálov a vytvorili nový odvážny kapitalistický svet, ktorý existoval takmer dve storočia a ktorý svojím spôsobom a vo svojom záujme podporovali liberáli a marxisti, nie je nič iné ako mýtus. Skutočnosť bola úplne iná. A marxisti s ich jasným rozlišovaním medzi kapitálom ako vlastníctvom a kapitalistickým vlastníctvom, s ich chápaním zásadného rozdielu medzi kapitalizmom a “predkapitalistickými” spoločnosťami, by nemali padnúť do pasce mýtov 19. storočia o genéze kapitalizmu, “buržoáznych revolúciách” atď.

V posledných desaťročiach sa urobilo veľa pre rekonštrukciu skutočného obrazu vzniku kapitalizmu, a to ani nie tak marxistami a liberálmi, ktorí do istej miery stále ovládajú hlavný prúd, ale ideologicky nezaujatými bádateľmi s výrazným príklonom k transprofesionalizmu. Jedným z takýchto bádateľov je Richard Lachman (USA). V publikácii “Kapitalisti napriek sebe samým. Presvedčivo ukazuje, že kapitalizmus a národný štát neboli vedome vytvorené (proto)buržoáziou a protestantmi. Kapitalizmus vznikol ako vedľajší produkt boja neskorých stredovekých elít medzi sebou a s ľudom v kríze, ktorá hrozila elitám stratou postavenia a privilégií. Kapitalizmus zároveň nebol celoeurópskym východiskom z krízy – napríklad severné Taliansko sa vydalo inou cestou. A odlišné boli aj cesty Španielska, Francúzska, Holandska a Anglicka.

Hlavnou vecou bolo, že elity sa rozhodli racionálne – snažili sa integrovať do vznikajúceho svetového trhu a na tejto úrovni riešiť tie problémy, ktoré sa im nepodarilo vyriešiť na lokálnej úrovni v reformovanej Európe. Zároveň si neuvedomovali dôsledky svojho konania a až spätne môžeme tieto kroky klasifikovať ako kapitalistické:

“Dejiny spoločenských zmien v ranom novoveku v Európe sú dejinami rozporu medzi zámermi a výsledkami,” píše Lachmann. Na rozdiel od predchádzajúcich epoch sa vnútro-elitné konflikty od 16-teho storočia úzko prelínajú s neelitnými konfliktmi, čo dáva celej epoche revolučný charakter, dramaticky zintenzívňuje vnútroelitné konflikty a ich potenciál pre spoločenské zmeny. Zároveň dramaticky zintenzívňuje historicky tvorivý boj elít o vytvorenie inštitúcií schopných zachovať ich privilégiá. Či tieto inštitúcie budú kapitalistické alebo iné, je druhá otázka. V dôsledku toho, uzatvára Lachmann, máme aj dnes do činenia s inštitúciami, ktoré vytvorili florentskí patricijovia, holandskí oligarchovia, španielski conquistadori a statkári a obchodníci z Francúzska a Anglicka.

Tu by som dodal: “kým máme”, pretože od polovice 70. rokov 20. storočia špička svetovej kapitalistickej triedy likviduje inštitúcie vytvorené v “dlhom 16. storočí” (1453 – 1648) z rovnakého dôvodu ako feudálne horné vrstvy likvidovali feudalizmus. K tomu, čo povedal Lachmann, pridávam nasledovné. Z jeho empirickej štúdie môžeme vyvodiť závery, ktoré podstatne korigujú predstavy o kapitalistickej epoche.

Prví kapitalisti v žiadnom prípade neboli buržoázni, ale postfeudálni, ktorí sa zapojili do novej (najprv atlantickej a potom svetovej) deľby práce ako trhové subjekty a tvorili svetovú kapitalistickú triedu (MCC). Až od konca 18. storočia sa buržoázia a tí, ktorí sa nedokázali úspešne integrovať do svetového systému starého poriadku, postavili prvej vlne kapitalistov aj monarchickému štátu s pomocou tajných nadnárodných organizácií, finančného kapitálu a manipulácie nespokojných más. Slobodomurársko-“buržoázne” revolúcie v rokoch 1789 – 1848 neboli bojom buržoázie, – ale bojom buržoázie o miesto v prvej línii MCC. V tomto prípade nezáleží na tom, že buržoázia v jadre kapitalistického systému uspela. Dôležité je, že buržoázia je len súčasťou MCC, ktorú v prípade potreby obetuje, čo bude znamenať vážny vnútropolitický konflikt spojený s demontážou kapitalistického systému jeho vlastnými špičkami – situácia sa opakuje:

“A pes sa vracia k svojim zvratkom” (Pr 26, 11).

Lachmannova kniha je veľmi dôležitá. Po prvé, metodologické, opäť potvrdzuje Herakleitovu tézu “boj je otcom všetkého” a spája genézu nových systémov s adaptáciou na krízu. Po druhé, vytvára zásadne iný obraz “vstupu” do kapitalizmu, než aký vnucuje “geokultúra osvietenstva”, a teda aj iný obraz kapitalizmu. Po tretie, Lachmannova práca má dôležitý praktický význam: “výstup” a “vstup” majú tendenciu sa navzájom zrkadliť. Spoločenské boje “dlhého XVI. storočia” nám môžu umožniť lepšie pochopiť logiku a princípy spoločenského boja “dlhého XXI. storočia” a využiť toto poznanie ako “zlovestnú intelektuálnu prevahu” (K. Polanyi) vo svetovom boji o moc, informácie a zdroje, v novom kole svetového Veľkého honu.

armadnymagazin.sk