Perníková chalúpka, rozpravková báseň

Tá krajina možno dávna, mala príbeh veľmi zvláštny,

prezradím vám z neho kúsok, aj keď boli tak rozptopášni. 

Neďaleko u lesíka, 

u domku kde mali aj psíka,

žila mamka s dvoma detmi,

Janíčko a Marienka – neposední. 

Deti zlaté, vždy sa hrali,

len dobrých rád veľmi nedbali. 

Mamka ich učila stále,

ako správne konať, aj keď sú deti malé. 

A tak sa aj v jeden deň stalo,

keď im pri domčeku bolo jahôd málo,

že odišli do druhého lesíka,

tam kde zákaz mali, a aj bez psíka. 

Marienka Janíčkovi hovorí,

že nemajú isť do tej tmavej hory,

ale plná čistinka jahôd sladých ako med,

pomohly zabudnúť na zákaz hneď. 

Zrazu sa však stali čary, 

abo prišli tmavé chmáry?

Les sa stal už celkom tmavým,

len so slabým svetielkom mihotavým. 

Za svetielkom sa oni lesom drali,

keď tu zrazu u malého domku stáli. 

Domček zvlášťne maľovaný,

 ⁃ jeej, z perníkov je vyskladaný. 

Janíčko už hryzie kúsok,

ďalší vkladá za opasok. 

Zrazu niekto kričí z domku

Kto mi zjedol mojú mňamku?

Vo dverách už baba stojí,

krivý úsmev na nich strojí. 

Zblúdili ste holúbkovia?

Poďte sa skyť do podkrovia. 

Tu si spací čajík dajte,

do rána sa vyspinkajte. 

Ráno, keď sa vyspíte,

na cestu domov sa vypravíte. 

Zvláštne ráno deti mali,

vôbec nič si nepamätali. 

Ježibaba ku nim prišla,

 ⁃ deti lenivé, práca na vás zase vyšla. 

Marienka v chalúpke ťažko drela,

nosí vodu a podlahu už 5-krát vytrela. 

Janíčka do chlieviku baba zavrela 

a pred neho tanier perníkov prestrela. 

Deň čo deň dostávali čaj zabúdací,

a Janíčko musel jesť a jesť pernik priberací. 

Ježibaba ku chlieviku stále prišla – 

Ukáž prstík, či by sa ti väčšia porcia zišla?

Marienka raz náhodou čajík vyliala,

tak si potajme čistu vodu načerpala. 

Ráno keď sa zobudila,

pamäť sa jej navrátila. 

Utekala Janíčkovi povedať, 

že ježibaba vôbec nie je jeho mať. 

Nech už večer ten čaj nepije 

a ráno mu jeho pamäť ožije. 

Ráno sa im obom pamäť ozaj zišla,

lebo prišli na to, kadiaľ ich cesta domov išla. 

Ježibaba už Marienke kázala pec nachystať,

veľké hody chystá, lebo návštevu má dostať. 

Marienka Janíčkovi hovorí:

To pre teba tá pec v dome horí. 

Braček môj, ak ti je život milý,

nesadaj na lopatu čo pri peci ti nastavili. 

Ježibaba už Janíčka vedie k peci: 

Sadni si synček na lopatku a uvidíš veci!

Janko sadá, sadá, ale nevie ako…

Ukážte mi ako sadnúť správne dáko. 

Ježibaba len kriví ústa –

Takto sadni ty hlava pusta. 

Janko schytil lopatu,

Šup do pece – tu babu prekliatu. 

Dvierka na peci pevne zaistili,

a kúzelne čary sa vytratili. 

Domček zmizol a cestičku objavili,

tak sa šťastnou cestou domov vypravili. 

Bolo že to radosti, keď sa s mamkou uvítali,

celý príbeh jej dlho, dlho rozprávali. 

Nakoniec mamku o odpustenie poprosili, 

že jej dobré rady a zákazy v srdci nenosili. 

… a zazvonil zvonec

a rozprávky je koniec.

Autor: Roland Cisko