Neototalitné praktiky: Keď liberálni zlodeji demokracie kričia, aby chytili „autoritatívneho“ zlodeja

O propagande a mainstreamovej relativite pojmov a významov slov. To, čo je pre prezidentku Čaputovú v dnešnej situácii subjektívne a tendenčne „autoritatívne“, bolo v bývalej totality označované ako „revolučné“. V biznise je to „líderská schopnosť viesť firmu k úspechu“.

V Bruseli je autoritatívnosť (nariadení, smerníc, „odporúčaní“) servírovaná vo význame  „ambiciózne“ výzvy a v konfrontačnom vzťahu k Rusku ako „principiálne“ hodnotové stanovisko.

Nuž aj v politike platí, koľko ľudí – toľko chutí. Politická a mediálna propaganda však dokážu ľudí presvedčiť, že slaná chuť je sladká a naopak, sladká je horká.

Pozrime sa ako to s „kuchármi“ slova významov vyzerá v praxi. Sloboda sa podľa prezidentky Zuzany Čaputovej stala v súčasnosti opäť ohrozenou hodnotou. Nepochybne má v tomto tvrdení pravdu. Pochybovať už ale musíme pri jej diagnóze tejto spoločenskej choroby, pretože to pripomína murphyho zákony, keď pod lampou je najväčšia tma.

Hlava štátu priblížila, že ľudia vraj podporujú režimy a politikov s autoritárskymi sklonmi. „Často tiež podliehajú pokušeniu obmedzovať práva iných z obavy, aby neboli ohrozené ich vlastné práva a slobody,“ podotkla akoby bola mimo spoločenskej postpandemickej reality, kde systém nasadil doslova obojky na slobodu aj demokraciu a ľudské práva.

Pripomína to kričanie liberálnych zlodejov demokracie, aby ľudia chytali „autoritatívneho“ zlodeja, ktorý im paradoxne chce tú slobodu, demokraciu, aj ľudské práva zachrániť a vrátiť. Čo s tým?

Relativita alebo pozrime sa koňovi na zuby

Autoritatívne vynucovanie si plnenia nariadení voči členským štátom, často bez možnosti demokraticky oponovať alebo zaujať vlastné národné stanovisko – napríklad pre oblasť (oficiálne a naoko) nelegálnej, ale z ideologického hľadiska (želanej) migrácie je z pohľadu Európskej komisie či Europarlamentu – je významovo až propagandisticky posúvané ako „jednotné stanovisko“.

A naopak, kto prejaví národnú autoritu a chce chrániť svoje národno-štátne záujmy alebo tradičné hodnoty, tak na toho sa uvalí tendenčne prekrytý význam, že jeho pozícia je „neeurópska“.

Momentálne sme svedkami aj objektmi vynucovania si autoritatívnych žiadostí ukrajinského prezidenta na posielanie zbraní a zbraní a zbraní (atď.), a kto poukáže na mier a kritizuje militarizmus, tak na toho mainstream prilepí nálepku „agenta Kremľa“.

Presne toto sa dialo aj v bývalom režime, proti ktorého parktikám vystúpili aj kresťanskí demonštranti na Sviečkovej manifestácii pred 35. rokmi v Bratislave.

Ak by sme teda použili logiku a vybrali niektoré situácie a príklady z praxe subjektívneho a tendenčného šermovania s pojmami a najmä významami slov, potom by aj kritici autoritatívnosti mohli byť na liberála označení za „putinových agentov“. Fíha, teda aj hlava štátu…?

Ako vidieť, aj použitie slov má v sebe nielen viacvýznamovosť, ale dokonca aj ambivalentnú protichodnosť. Záleží, z ktorej strany politiky a geopolitiky sa subjekt pozerá, v ktorej dobe a v akom režime a tiež zámere ich používa.

No a ešte väčší chaos, ktorý otvára možnosti na politickú, názorovú a mediálnu manipuláciu vzniká, keď sme objektom tendenčného používania propagandou posunutých významov pojmov slov, ktoré sa predávajú ako „kóšer“.

Presne toto sa dialo v každej totalite, kde pojem slova oficiálne, režimovo, propagandisticky, politicky alebo situačne nesedel s jeho pravým významom, ktorý sa angažovane posúval, prekrýval, prekrúcal, menil, prispôsoboval aktuálnej situácii s cieľom manipulovať dav a verejnú mienku s konečným cieľom – meniť nielen názory, ale už aj postoje ľudí. Jednoducho, aby mal režim pokoj a ľudia nielen nevideli, ale ich ani nenapadlo sa spýtať, či ten krát nie je náhodou nahý.

Lebo o slobodu a ľudské práva sme najviac prišli práve za tejto vládnej garnitúry, ktorej momentálne predsedá aj hlava štátu pri odvolanej a ňou stále dočasnej poverenej vlády.

Práve na toto manipulátorom a totalitným režimom slúžili rôzne pojmové strašiaky doby. Aj dnes tu opäť máme v hlavnom (žeby až „autoritatívnom“?) politickom a mediálnom (propagandistickom) prúde nadmerne nadužívané nálepky s negatívne konotačným zaťaženým, ale aj tendenčne posunutým významom.

Lenže ak sa to deje, a túto metódu si osvojila aj prezidenta pri komentovaní výročia Sviečkovej manifestácie (25.marca 1988), potom v akom systéme či spoločenskej atmosfére vlastne žijeme?

Lebo skúsenosť je taká, že najviac o jedle rozpráva hladný a najčastejšie o demokracii a slobode mentorujú práve tí, ktorí ich potláčajú. Žeby opäť pod lampou bola najväčšia tma?

Rafael Elo Rafaj

skspravy.sk