Neohybná pravda

Kedysi bolo dobrým zvykom , že ak mucha sadla na lep, voňal sladko, alebo vypadal ako lekvár ,či med. Dnes sú veci po novom, a Tí, čo striehnu na muchy zmenili taktiku.

Rozhodli sa plašiť muchy, mávať strašiakmi z popísaného papiera, ukazovať svoje vlastné pravidlá, ktoré platia len pre iných. Každá muška, má  na kosáčiku handričku, a  v letku pozoruje iné mušky, či sa im tiež pod sosákom hompáľa. Propaguje sa jediná pavučina, ako pristávacia plocha na spásu  a záchranu. Mnohý tomu veria, mnohý krútia hlavami, no lietať sa musí.

Dnes je naozaj zvláštna doba , kedy aj pani za pokladňou má v rukách moc, a rada Vás poučí o nariadeniach, ako božích zákonoch.  A vtedy, vtedy má slastný pocit piedestálu, má pocit, že robí dobrú vec. Nerozumiem , prečo má sloboda pre mnohých takú malilinkú cenu.

Nerozumiem prečo sa jej vzdávajú a zároveň ju berú nielen slobodným, ale aj vlastným deťom a ich deťom. Snažím sa to pochopiť, ale nejde mi to. Premýšľam, čo všetko bolo treba ohnúť, aby realita vyzerala takto. Čo bude s nami, s tými,  ktorí chrbát nikdy neohnú?

Tomáš Kantoris

Slovanské Noviny