Príbeh o kolibríkovi.

Jedného dňa začal horieť les. Oheň zachvátil trávu, kríky, stromy, kvety, všetko.  Všetky zvieratká, vtáci, chrobáčiky začali v panike utekať, chceli zachrániť seba aj svoje rodiny.

Čo malo nohy utekalo, čo malo krídla uletelo. Až na jedného drobučkého kolibríka. Ten priletí k rieke, naberie si do zobáčika kvapku vody a zanesie na oheň. A znova priletí k rieke, naberie kvapku vody a zanesie na oheň. A znovu, a znovu.
Ostatné zvieratká sa čudovali: „Čo to robíš, kolibrík? Ty si myslíš, že s tými kvapkami vody zastavíš oheň? To nemá zmysel, je to príliš veľké, to nemôžeš zvládnuť! Je toho priveľa. Veď Ťa to zničí… Čo to robíš?“
Kolibrík sa pozrel na ne a povedal: „Ja robím len to, čo môžem…“

Situácia na Slovensku je už podobná požiaru v lese. Každý sa prispôsobuje tomu „požiaru“ a o les (o Slovensko) sa už takmer nikto nestará. Ako to dopadne, je asi jasné. Tak, ako požiar zničí les, môže byť zničené aj Slovensko.

Sú tu však aj jedinci, ktorí sa snažia zachrániť nie iba seba, ale aj „les“. Vidím tých „kolibríkov“, ako sa snažia a vidím aj to, že ich je čím ďalej, tým viac. Ba dokonca mám pocit, že sa organizujú… a nie iba kolibríky. Verím, že Slovensko ostane Slovenskom.

S úctou Milan

zdroj: žijeme vedome?