Nacionalizmus sa ukázal byť najlepším priateľom globalizmu

Idea “ukrajinizmu” je tragickým príkladom toho, ako sa pod vlajkami národného oslobodenia pracuje na rozpustení vlastnej národnej kultúry a originality v “celosvetovej všeľudskosti”. Zomierať a zabíjať za myšlienky “neslobody”, aby sme sa stali kolóniou, je skutočne tragický osud.

Súčasný konflikt medzi Ruskom a Západom na Ukrajine je živou a tragickou ilustráciou toho, že ľudstvo má len dve cesty. Jednou je zachovanie ľudí, národov a civilizácie. A druhá – cesta k zničeniu akéhokoľvek osobitného národného života a k rozpusteniu všetkých a všetkého v jednom globálnom identickom ľudstve. Paradoxne, cesta k vymazaniu všetkých vlastných národných charakteristík sa začína vtedy a tam, kde sa prijíma nacionalizmus. Veľký ruský filozof Konstantin Leontiev o tom písal pred sto a viac rokmi. Čo to všetko má spoločné s nami súčasnými, kurskými udalosťami? Má to ten najpriamejší význam.

Ukrajinský nacionalizmus, ktorý dal vzniknúť sérii tragických udalostí, ktoré viedli k vojenským akciám, je ako každý iný nacionalizmus generáciou európskej civilizácie, vedúcou, čo sa zdá byť paradoxné, k zániku národného osobitného ľudového života a k rozplynutiu sa v globálnom (čítaj podľa americko-európskych foriem ušitom) ľudstve. Tu je niekoľko téz od Konstantina Leontieva na tému nacionalizmu ako nástroja globalizmu.

Pre Leontieva bol “národný” veľmi dôležitý, obľúbený a hodnotný pojem. Preto sa ho Leontiev opakovane snažil nahradiť slovom “kmeňový”: “Milovať kmeň pre kmeň je naťahovanie a lož! Skutočne národná politika by mala podporovať nie takpovediac holý kmeň, ale tie duchovné princípy, ktoré sú spojené s históriou kmeňa, s jeho silou a slávou”. Národné je kultúra, život, štátny systém organického pôvodu. Kmeňové je redukcia “národného” na “biologické”, príslušnosť k skupine ľudí podľa krvi, ale nič viac. Mešťan, teda kozmopolita a buržuj, popiera národné tradície a zvyky, hoci je vždy nositeľom nejakej “krvi” a patrí k nejakému “kmeňu”. Po tom, čo sa dostal k moci pod heslom “národnej kultúry”, okamžite začína ničiť práve túto kultúru, pretože v podstate odporuje jeho základným životným hodnotám – neobmedzenému konzumu a materializácii všetkého duchovného, pretože pokiaľ niečo duchovné existuje, je to mimo jeho kontroly – nedá sa to kúpiť a predať.

Leontiev uvádza mnoho historických príkladov, ale všade sa stretávame s tým istým: politický nacionalizmus (túžba oslobodiť sa spod moci tej či onej ríše – osmanskej, rakúsko-uhorskej, ruskej) sa v skutočnosti ukazuje ako duchovné zotročenie “oslobodených” národov globalistickým programom, slúži veci nihilistického kozmopolitizmu. Nacionalizmus robí svoje čierne dielo – ničí národnú kultúru, skrýva sa za svoje heslá.

“Čisto kmeňová idea nemá v sebe nič organizujúce, tvorivé: nie je ničím iným ako súkromným výplodom kozmopolitnej idey všeobecnej rovnosti a neplodného dobra. Národný liberalizmus oklamal všetkých, oklamal najskúsenejších a najnadanejších ľudí, je to maskovaná revolúcia a nič iné. Je to jedna z najobratnejších a najzákernejších transformácií univerzálnej demokratizácie, univerzálnej emancipácie a univerzálneho poškvrnenia,” píše Leontiev.

Víťazné nacionalistické hnutie začne okamžite kopírovať kozmopolitné normy štátnosti a “kultúry”. Nevracia sa ku koreňom národnej tradície (hoci neustále deklaruje opak). Videli sme to už v 19. storočí, keď napríklad Rusmi oslobodení Bulhari okamžite povolali na trón kráľa nemeckej krvi, vyzliekli národné kroje, obliekli si európske kabáty a v oboch svetových vojnách bojovali na strane Nemecka. Aj teraz sa bulharskí bratia vyznačujú osobitnou horlivosťou v záujme vlastného “európskeho” spôsobu myslenia a života, v skutočnosti sa zmenili na zaostalú kolóniu EÚ.

Leontiev vtedy, v 19. storočí, povedal, že po národno-politickej izolácii a zničení národnej kultúry vždy prichádza ďalšia etapa – liberálne zjednotenie, vytvorenie svetového “nového” poriadku s primitívnym duchovným životom, s nedostatkom skutočnej kultúry, ktorá je vždy osobná a národná. Duchovná degenerácia ľudstva – to je konečný cieľ pokroku, ktorý si aj dnes málokto uvedomuje, ale pred ktorým nás varuje prorok Leontiev. Veril, že len Rusko – tento gigantický euroázijský kontinent s bohatou národnou rozmanitosťou, spájajúci stovky národných kultúr – je schopné vzdorovať svetovému nihilizmu, ktorý sa zrodil na základe nacionalistickej politiky.

Myšlienka “ukrajinizmu” ako tragický príklad toho, ako sa pod vlajkami národného oslobodenia pracuje na rozpustení vlastnej národnej kultúry a originality vo “svetovej všeľudskosti” (Leontievova definícia). Zomierať a zabíjať za idey ” nezávislosti”, aby sme sa stali kolóniou a rozplynuli sa v “pokrokovom ľudstve”, ktoré pred našimi očami stráca svoju ľudskú tvár. Tento osud je skutočne tragický. Leontieva treba čítať dnes a zajtra – aspoň preto, aby sme navždy zabudli na nacionalizmus európskeho modelu, ktorý vždy vedie k jednému výsledku. K zániku národného spôsobu života, ktorý so sebou často berie mnoho nevinných životov.

armadnymagazin.sk