Kult osobnosti ako znak totalitarizmu

Kult osobnosti znamená, že z niekoho sa robí viac ako je, že o niekom sa vytára obraz priam Boha.

Zažili sme si to v minulosti a.. ..a zdá sa, že sa to k nám potichúčky vďaka angažovaným novinárom a angažovaným médiám vracia späť.

Stačí sa začítať do progresívne orientovaných médií a zistíte o čom píšem. Ich nekonečné náreky za odchodom ich idolu Zuzany Čaputovej nemajú snáď konca kraja.

Snaha vytvoriť z nej niečo, čo ani náhodou nebola, pretože ani byť nemohla, je dnes najdôležitejším zadaním v redakciách Denníka N, aktualít a im podobným, na média sa hrajúcim zoskupeniam.

Vydanie knihy šéfredaktorom Bardym o Čaputovej s podtitulom “politický bestseller” je len povestnou čerešničkou na torte s príchuťou neobjektívnosti a jednostrannej orientácie týchto „médií“ a „novinárov“.

Progresívno – liberálne kruhy, vrátane osôb píšucich v zmienených periodikách, stále neboli schopné prijať realitu. Na jednej strane je to na smiech, ale na strane druhej, je to hrôzostrašný dôkaz totalitarizmu v ich myslení. Len ONI majú pravdu, len ONI smú riadiť spoločnosť, len ONI môžu určovať, čo je dobré a čo nie…

Že vám to pripomína časy z pred novembra 1989? Tak presne toto je ono. Nakoľko však nositelia týchto závadných myšlienkových prúdov v totalite nikdy nežili, nemajú ako vedieť, že zmýšľajú totalitne. Preto je našou povinnosťou im to povedať a rovnako tak nahlas o tom hovoriť. Nie preto, aby sme dnes museli držať jazyk za zubami, sme v pamätný rok 1989 chodili denne na slovenské námestia!

Ale späť k Čaputovej. Jej mandát bolo päť premárnených rokov príležitostí Slovenska. V kombinácii s troma po sebe idúcimi neschopnými vládami na čele s Matovičom, Hegerom a Ódorom, to bol pre Slovensko doslova smrtiaci kokteil. Ale Slováci, tak ako vždy, prežili.

A dnes vieme, že Zuzana Čaputová nie je osoba, na ktorú máme byť my Slováci hrdí. Viac ako záujmy slovenské, ju zaujímali záujmy cudzie, viac ako služba národu ju to ťahalo slúžiť cudzím mocnostiam. A toto nie je len môj názor, ale názor väčšiny.

Poznamenávam, že demokratickej väčšiny, pretože demokracia funguje na väčšine, nie naopak. Čaputová, ak niekoho reprezentovala, tak jedine skupinky podobné Bardyho a spol., ale nie nie ľudí práce, ľudí regiónov, ľudí s národným postojom. Mandát jej skrátka nevyšiel a teda poprosím nehrajme sa na odchod fenomenálnej političky a nespievajme v priestore ódy na jej osobu.

Poďme v rozvoji Slovenska tak, ako si to občania želajú. Prezident je ich voľba, nie voľba vybranej miniskupinky novinárov, ktorí doslova zneužívajú svoje postavenie na presadzovanie vlastných názorov. Ak to tak veľmi chcú, nech sa sami zaradia ako politici do politického súboja a nie spoza klávesnice rozohrávajú svoje hry.

Vážme si, že dnes národ rozhodol, po rokoch porušovania svojich práv odhodlane, sebavedomo a razantne. Žime prítomnosťou a pozerajme do budúcnosti. Nepozerajme sa späť na niečo, čo vlastne Zuzana Čaputová ani nestelesňovala.

/ Jozef Viktorín / skspravy.sk /