Pozor na silu médií a šťuky vo vlastnom rybníku

Od médií sa očakáva, že budú predovšetkým informovať. Už Ján Vojtaššák upozornil na bulvárny charakter tlače v USA a po roku 1989 sa médiá využívajú ako nástroj moci či získania moci.

Médiá majú zvláštne postavenie na trhu. Nikto iný nemá také prostriedky na vlastnú obhajobu ako ony. Navyše, majú schopnosť osloviť medzinárodné inštitúcie, ktoré sú voči médiám vždy ústretové. Z jednoduchého dôvodu: nejestvuje rovnocenný nástroj na usvedčenie médií z nekalých úmyslov. Ak sa tak predsa len stane, dávno dosiahli svoj cieľ.

Z médií často zaznieva, že politici musia zniesť oveľa viac „kritiky“ ako bežní občania. Náhodou som v slovníku spišského nárečia natrafila na slovo zlodej, ktorého preklad do slovenčiny slovník uvádzal, že sa rovná Robert fico. Áno s malým písmenom, zrejme z alibizmu. Kam vedie neobmedzená sloboda slova voči politikom sme mali možnosť vidieť v priamom prenose na atentáte premiéra. Nie je to pravda, že politici musia zniesť viac kritiky.

V nemeckom tlačovom zákone naopak, postihujú nepravdivé výroky voči politikom oveľa tvrdšie než u bežných ľudí s odôvodnením, že politici majú väčší vplyv na obyvateľstvo.

Ibaže pri akomkoľvek pokuse vniesť do našej mediálnej legislatívy ochranné prvky voči dehonestujúcim nepravdivým výrokom smerom k politikom, médiá hlavného prúdu sa tvrdo ohradzovali a ohradzujú.

Prekážalo im aj právo na odpoveď či opravu, lebo vraj politici majú dosť možností vyjadriť sa na verejnosti. A tak sa mediálny priestor stal ringom vulgárneho kreativizmu jeho tvorcov.

Po parlamentných voľbách sa stalo pravidlom, že opozičné strany zvolávali mítingy proti vláde. Vraj preventívne, aby vláda neprijala také zákony, ktoré by sa opozícii nepáčili. Podobný trend sme zaznamenali vo Francúzsku.

Brussels Signal priniesol správu: „Viac ako 200 štátnych zamestnancov vo francúzskom školstve pred nadchádzajúcimi predčasnými parlamentnými voľbami prejavilo odpor voči tvrdej pravicovej strane Národné združenie (RN). Francúzski verejní zamestnanci “nebudú poslúchať” tvrdú pravicu RN, ak sa dostane k moci.“

“Preventívne protesty”

Ibaže tento trend nie je vôbec nový. V prvej polovici 90. rokov minulého storočia som od vtedajšieho predsedu KDH Jána Čarnogurského dostala podobnú odpoveď na otázku, prečo organizujú mítingy za slobodu slova, keď ju nikto neohrozuje. Vraj preventívne.

Čo teda v rámci „preventívnej“ politiky môžu občania očakávať zo strany RTVS? Samozrejme, že súčasné personálne obsadenie verejnoprávneho telerozhlasu sa bude voči novému zákonu brániť všetkými prostriedkami. A využije na to aj medzinárodné organizácie.

Veď šéfkou spravodajstva je bývalá redaktorka Rádia Slobodná Európa Mária Hlucháňová, ktoré v 90. rokoch šírilo nepravdivý naratív a obviňovalo vtedajšiu politickú reprezentáciu z toho, že neumožnilo referendum o zotrvaní či nezotrvaní spoločného štátu s Čechmi.

Z (ne)slovenských médií nikdy nezaznela informácia, že federácia ako vznikla prijatím zákona o federácii, tak hlasovaním vo federálnom parlamente aj zanikla.

Za boli poslanecké kluby HZDS a SNS, proti KDH a SDĽ. Bez podpory dvoch poslancov z klubu SDĽ by zákon nebol prešiel. Jeden z nich, Štefan Nižňanský, sa neskôr stal generálnym riaditeľom STV.

Preto (ne)slovenská vláda musela zrušiť STV a vytvoriť telerozhlas, aby dostala slovenského riaditeľa preč z inštitúcie.

Je najvyšší čas urobiť z verejnoprávneho média médium zastávajúce národno-štátne záujmy a nie byť propagandistom liberalizmu.

Len si treba dať pozor na šťuky vo vlastnom rybníku. Záujem o post riaditeľa STVR prejavil poslanec za SNS Karol Farkašovský. V nedávnej diskusnej relácii sa dokonca pochválil, že on z Mečiarovho rádia urobil rádio Slovensko. Inými slovami, z vtedajšieho slovenského rozhlasu s najkvalitnejším Rádiožurnálom urobil rozhlas (ne)slovenský…

Pozor na silu médií, aj nedávno ma jeden známy upozornil na tých dvoch zlých pánov z vily Tugendhat…

Eva Zelenayová / skspravy.sk /