Kádehácke rošády so Slovákmi

Keď píšem tieto riadky, spoločnosť čaká druhé kolo prezidentských volieb. Aj keď záujemcov o prezidentský palác bolo dosť, reálnu šancu postúpiť do druhého kola mali iba dvaja kandidáti, Ivan Korčok a Peter Pellegrini.

A ani jeden z nich nepredstavuje ideál pre slovenského konzervatívneho voliča. Ani jeden z nich nemal ambíciu a neponúkol voličovi takú zdanlivo jednoduchú vec – rehabilitáciu slovenských dejín.

Slovensko bytostne potrebuje zbaviť sa nánosu neprávd či bielych miest v našej histórii, čo by nepochybne prispelo k prekonaniu mnohých bariér v medziľudských vzťahoch a k zotaveniu spoločnosti.

Akým balvanom pre ľudí, čo chcú žiť v pravde je práve táto okolnosť, o čom svedčia aj slová pani Idy Polanskej v aktuálnom rozhovore Svedectva. „Teraz už môžem zomrieť“, povedala, keď sa vyjadrila k činnosti niektorých ponovembrových politikov KDH, lebo poznala inú ich tvár, než bola tá, vytvorená médiami.

V našej organizácii (pozn.red: Politickí väzni ZPKO) máme ľudí, o ktorých by sa dalo povedať, že boli zakladajúcimi členmi KDH. Vystúpili z hnutia, lebo sa nedokázali zmieriť s jeho protislovenskou, ba aj protikresťanskou politikou.

Ak skupina ľudí založí politický subjekt a dá mu názov kresťanský, vedome narába s tým najzraniteľnejším, čo človek v sebe nosí. S jeho svedomím, s jeho vierou. Ľudia v zhone o prežitie nemajú čas zaoberať sa politikou. Politici to vedia a masívne zneužívajú ich dôveru. V kresťanskom Slovensku by mala mať strana s názvom kresťanská približne toľko percent hlasov, koľko občanov sa hlási ku kresťanstvu. Ale nie je to tak.

Po počiatočnom ponovembrovom entuziazme nastalo vytriezvenie z politiky KDH a hnutie sa potáca na hranici zvoliteľnosti.

V histórii hnutia nejestvuje akt, ktorý by bol v súlade s uznávanými hodnotami kresťanskej demokracie.

Až na jednu výnimku, keď sa zasadilo za prijatie ústavného zákona o manželstve s definíciou, že ho tvorí muž a žena. Hoci sa verbálne tvrdo vymedzovalo voči komunistom, práve tých si vybralo za koaličných partnerov vo všetkých vládach, v ktorých sa ocitlo.

Hoci liberálov považovalo za neprijateľných pre spoluprácu s kresťanskými demokratmi, práve liberála dokázali odporúčať za prezidenta Slovenskej republiky.

Človeka bez akýchkoľvek náznakov príslušnosti ku kresťanským hodnotám. Korčok bez „krytia“ KDH by nemal šancu na víťazstvo. A v tom spočíva farizejstvo kádeháckych politikov.

Prakticky tým, že vytvorili ilúziu o kresťanskodemokratickej strane, zabránili vytvoreniu skutočného kresťansko-demokratického subjektu. Čo je však neospravedlniteľné je skutočnosť, že cirkevná hierarchia udržiava túto ilúziu a ponecháva kresťanského voliča v klamstve. Trvá to už vyše tridsať rokov a s plynutím času sa zabúda na činy z minulosti.

Démonizáciou Mečiara si vytvorili argument na obhajobu vlastných zlyhaní. Poslanecký klub KDH hlasoval proti proti Deklarácii o zvrchovanosti SR. Rozhodujúci okamih pre samostatnosť Slovenska sa vytvoril vo Federálnom zhromaždení, keď sa hlasovalo o zániku federácie.

Historik Matúš Kučera si na vyjednávanie s klubom poslancov za KDH takto spomína: „Prišlo na rad KDH. Že oni sú zásadne proti vzniku Slovenskej republiky, že oni ani jediným hlasom nepodporia vznik samostatného Slovenska. Že oni budú hlasovať za zachovanie československej federácie. Bojovne tam vystupoval Ivan Šimko.“

Treba si tieto okamihy pripomínať, lebo dokazujú kontinuitu politického správania sa „kresťanských demokratov“. Z tohto pohľadu nie je vôbec čudné, že podporili kandidáta progresívcov, pre ktorých manželstvo muža a ženy odporuje ich ľudským právam na 72 rodov a iným antropologickým nezmyslom. Dokedy ešte bude KDH otáčať kormidlo dejín k chaosu, nenávisti, ba aj k zániku Slovákov ?

Eva Zelenayová

O autorke: Eva Zelenayová je dlhoročná novinárka a exposlankyňa NR SR za ĽS-HZSD, aktuálne pôsobí na poste šéfredaktorky mesačníka Svedectvo, ktorý vydávajú Politickí väzni Zväzu protikomunistického odboja

skspravy.sk