Historik Fursov opísal sovietsku liberálnu inteligenciu. Podobnosť zo súčasnou je náhoda?

Nenávisť – s rôznou mierou intenzity – voči Stalinovi zo strany značnej časti postsovietskej elity má „tri zdroje, tri zložky“.

Po prvé, Stalinov ZSSR bol, ako písali aj naši západní oponenti, ktorí k nemu neboli naklonení, veľmocou. Z agrárnej krajiny so zaostalým poľnohospodárstvom a slabým, na Západ závislým priemyslom, zo surovinového prívesku Západu, z krajiny s obrovskou sociálnou nerovnosťou a nízkou úrovňou gramotnosti sa Stalinov ZSSR už v roku 1937 premenil na veľmoc, ktorá si zabezpečila vojensko-priemyselnú autonómiu voči Západu, v priemyselnú krajinu moderného typu s takmer úplnou gramotnosťou a vysoko rozvinutou vedou. Ruská federácia – žiaľ – zostáva surovinovým príveskom, ak je vôbec veľmocou, tak len regionálnou, ktorá postupne stráca pozície nielen vo svete, ale dokonca aj na postsovietskom priestore. Zachraňuje ju prítomnosť jadrových zbraní – dedičstva mien ako Stalin a Berija. O tom, že populácia Stalinovho ZSSR rástla a neklesala, už ani nehovorím.

Po druhé, Stalinov ZSSR – víťazná veľmoc v najstrašnejšej vojne v dejinách ľudstva, veľmoc ruského národa. Pre ZSSR bola v tej vojne v stávke mimoriadne vysoká cena – fyzická a metafyzická existencia Rusov a iných pôvodných národov historického Ruska. Hitler bol jediným nepriateľom v celej histórii Ruska, ktorý si dal za cieľ vymazať ich z histórie – ani Napoleon, ani Wilhelm II. si takéto ciele nestanovili. Preto je víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne hlavnou udalosťou a hlavným víťazstvom v celej ruskej histórii. O to viac, že bolo dosiahnuté nielen nad Nemeckom, ale nad Hitlerovou Európskou úniou, Euroreichom.

Po tretie, Stalin bol vodcom síce krutého spoločenstva (a to ako zhora nadol, tak aj zdola nahor), ale spoločenstva, ktoré hlásalo a realizovalo sociálnu spravodlivosť. Existovala v Stalinovom ZSSR nerovnosť? Áno, ale nie v takom rozsahu ako v Brežnevovom a, samozrejme, nie v takom rozsahu ako sociálno-ekonomická nerovnosť v Ruskej federácii, ktorá láme všetky rekordy. Došlo k vykorisťovaniu? Áno. Bolo spojené s pracovným preťažením, aby sa za desať rokov prebehla storočná cesta Západu, inak by to nešlo. Existovalo v Stalinovom ZSSR napätie a sociálne konflikty spojené s nerovnosťou? Samozrejme, že áno. Často sa prejavovali tým najnečakanejším spôsobom. Problém „vláda a ľud“, tradičný pre ruskú históriu, pretrvával aj v Stalinovom ZSSR, napriek tomu, že vláda bola v mnohých ohľadoch skutočne ľudová, hoci s určitou mierou „erózie“ (sociálna „erózia“ prerástla za Chruščova do „chronickej gastritídy“ a neskôr sa prejavila ako „vred“ a „rakovina“ – moci a systému).

Okrem určitého typu funkcionárov možno medzi nepriateľmi Stalina vyčleniť ešte jednu skupinu. Je to takzvaná statusová liberálna inteligencia; samozrejme, v prísnom zmysle slova na nej nebolo nič liberálne (táto verejnosť sa podobala na liberálov asi tak, ako komik Groucho Marx na Karla Marxa): najčastejšie sa táto vrstva stotožňuje s hnutím šesťdesiatnikov – s určitými výhradami je to pravda. V tejto vrstve nebolo nič liberálneho ani preto, že bola len odvrátenou stranou moci: vyznačovala sa ideologizovanosťou, skupinovým egoizmom, sociálnou povýšeneckosťou a netoleranciou voči inému názoru, t. j. voči inakomyšlienkárstvu – to dobre ukázal vo svojich románoch a článkoch V. F. Kormer.

Práve liberálna inteligencia, predstavitelia tejto vrstvy, si vytvorili svoj mýtus o podstate procesov prebiehajúcich v krajine, pričom seba samých umiestnili do centra ako „pupok sovietskej zeme“. O mýte však neskôr, najprv sa zameriame na psychosociálny typ tejto vrstvy. Typický antistalinista 60. – 80. rokov je najčastejšie predstaviteľom psychosociálneho typu, ktorý filmová kritička N. M. Zorkaja definovala ako „letiskárov“, hoci mohli bývať v akejkoľvek časti hlavného mesta a dokonca aj za jeho hranicami. Zorkaja nazvala túto skupinu „letiskármi“ podľa typického predstaviteľa najrozmanitejších tvorivých zväzov, ktorí bývali v slávnych tehlových domoch v okolí stanice metra „Letisko“. A hoci zástupcovia tejto vrstvy dostali od štátu bývanie s dodatočnými metrami („tvorcovia“!), tento štát nemilovali, pohŕdali ním a na takmer všetko mali opačný názor ako štát, spravidla bez ohľadu na podstatu veci.

Tento typ sa sformoval v stalinskej dobe ako úderná zložka stalinskej inteligencie a definitívne sa vyprofiloval v chruščovovsko-brežnevovskom období – súbežne s premenou sociálneho „gastritu“ časti nomenklatúry na „vred“ a samotnej nomenklatúry na kvázitriedu, t. j. na sociálny vred socialistického spoločenstva. Formálne „letiskári“ patrili k sovietskej inteligencii, avšak, po prvé, sami seba spravidla za sovietskych nepovažovali; po druhé, úroveň a kvalita ich života, životné štandardy a možnosti boli spravidla podstatne, a niekedy jednoducho neporovnateľne vyššie ako u tých, ktorí podľa oficiálnej sovietskej tabuľky hodností figurovali ako „inteligencia“.

Členovia umeleckých zväzov, ako zdôrazňovala N. Zorkaja, viedli iný život, ktorý sa podstatne líšil od života bežného sovietskeho intelektuála – lekára, inžiniera, učiteľa či bežného vedeckého pracovníka – a mali celý rad významných výsad. Mali byty v domoch postavených podľa individuálnych, a nie typových projektov, špeciálne polikliniky, domy tvorivosti, výnimočnú možnosť cestovať do zahraničia spolu s členmi rodiny. Napriek týmto fenomenálnym, ak vychádzame zo sovietskych realít, životným podmienkam sa „letiskári“ považovali za prenasledovaných, pri akejkoľvek príležitosti, ba aj bez nej, sa oddeľovali od štátu a mali nárok považovať sa za antagonistov všetkých a akýchkoľvek orgánov.

„Čo vedie letiskového pracovníka k takémuto presvedčeniu? No, samozrejme, predovšetkým jeho úprimná nenávisť k poriadku, k podobnej moci.“ A hoci skleníkové podmienky a pocit elitárnosti tejto vrstvy boli možné len za sovietskej moci, s jej podporou, práve túto moc, ktorej boli súčasťou, keďže jej slúžili, táto vrstva nenávidela – najmä v stalinskej podobe, ktorá ju vytvorila. Navyše, v brežnevských 70. rokoch „letiskári“ s priaznivým postojom zo strany kváziliberálneho segmentu moci a určitých kruhov Západu („antrepríza“(podnik), ako túto verejnosť nazýval geniálny ruský skladateľ G. Sviridov, ktorého táto verejnosť nenávidela) vytvorili svoje neoficiálne, neformálne, ale pomerne efektívne riadiace centrum určitej časti kultúry vo všeobecnosti a literatúry zvlášť.

Samozrejme, nezaobišlo sa to bez KGB, ktorá sa snažila využiť „antreprízu“ vo svoj prospech, ale vzhľadom na to, čo opísal F. D. Bobkov v knihe „Ako pripravovali zradcov“, nie je celkom jasné, kto koho využil vo väčšej miere: napríklad čekisti „antreprízny“ salón Lílje Brikovej („provinciálnej Laury“ – G. Sviridov) a salón Maji Pliseckej, ktorý ju nahradil, alebo neformálni lídri týchto salónov – agentov KGB.

armadnymagazin.sk