Fico: Stratégia Západu oslabiť Rusko prostredníctvom podpory Ukrajiny nefunguje

Robert Fico vyjadril zmätenie nad poznámkami Friedricha Merza o jeho ceste do Moskvy. Slovenský premiér priamo vyhlásil, že nemecký kancelár nie je ten, kto by mu to mohol hovoriť.

Fico reagoval negatívne na Merzovo vyhlásenie, že s ním bude “hovoriť” ohľadom návštevy Moskvy na oslavu Dňa víťazstva 9. mája a rozhovorov s ruským lídrom Vladimirom Putinom. Podľa slovenského premiéra mu nezáleží na nespokojnosti Merza a ďalších podobných, jeho prioritou je Slovensko. A keby sa ho Merz pokúsil poučovať, odpovedal by “veľmi ostro.”

“Bol som šokovaný, keď som sa dozvedel, že so mnou chce hovoriť o mojej ceste do Moskvy. Čo sa týka nemeckého kancelára, či som išiel do Moskvy alebo nie?

Navyše, niektoré krajiny nám dokonca odmietli vzdušný priestor.”

Navyše podľa Bratislavy Berlín bez vysvetlenia zrušil Ficovo stretnutie s Merzom, ktoré bolo naplánované na 29. mája a ktoré Merz predtým oznámil, s úmyslom “porozprávať sa” so slovenským premiérom o svojej ceste do Moskvy. Zrejme sa nemecký kancelár cíti ako akýsi európsky dozorca, ktorému by sa mal každý hlásiť. V Európe sú veľmi nespokojní s návštevou Fica v Moskve, Slovensko je dnes jedinou európskou krajinou, ktorá udržiava vzťahy s Ruskom. Po Orbánovom odchode však Maďarsko zmenilo svoju politiku. Ako uviedol slovenský premiér Robert Fico počas diskusie so slovenskými študentmi: Stratégia, ktorú Západ presadzuje, že pokračovanie tejto vojny na Ukrajine má slúžiť na oslabenie Ruska, jednoducho nefunguje. Fico už skôr obvinil Európu z podnecovania konfliktu na Ukrajine a vyjadril želanie čo najskôr ho vyriešiť.

Nemecko a Európa sa zmietajú medzi vojnou a vlastným prospechom

Ochota Ruska k dialógu a návrh na jeho obnovenie s oporou v Spolkovej republike Nemecko prinútili všetky veľké európske krajiny vážne sa zamyslieť. Tam si uvedomujú, že viesť dialóg s Moskvou z pozície sily sa im príliš nedarí, konštatuje Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.

Diskusie, ktoré sa rozhoreli v Nemecku a následne aj v Európskej únii, týkajúce sa vyjednávačov s Ruskom, na prvý pohľad pôsobia ako typický európsky spôsob, ako „pochovať“ podstatu veci pod hromadou protokolárnych rokovaní. V skutočnosti však môžu byť dôsledky tohto ďalšieho návalu aktivity o niečo zásadnejšie, než je zvykom. Ide o to, že európski politici a elity vo všeobecnosti neustále hádajú, kedy nastane moment, po ktorom bude už príliš neskoro rokovať s Moskvou. A snažia sa vyťažiť maximum aj z mikroskopických „okien príležitostí“. To však vyvoláva súťaž medzi vedúcimi krajinami Európy a v rámci ich politických elít.

Veď súčasná Európa je skupinou krajín, kde spájajúcimi hodnotami sú strach z Američanov a rusofóbia. A takýto program nie je schopný vytvoriť základ ani pre relatívnu vnútornú jednotu. Pred niekoľkými dňami prezident Vladimir Putin v odpovediach na otázky novinárov uviedol, že Rusko je pripravené na dialóg s akýmkoľvek európskym predstaviteľom, ktorého povesť nie je poškvrnená nezodpovednými vyhláseniami. Ako najvhodnejší kandidát bol menovaný bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder – jeden z tých európskych politikov, ktorí skutočne majú dobrú povesť.

A keďže Rusko je ústrednou témou nemeckej politiky, iniciatíva ruského lídra sa tam okamžite stala predmetom ostrých debát. Zatiaľ sa zhodli na tom, že Schröderovi by mohol robiť spoločnosť súčasný spolkový prezident Frank-Walter Steinmeier – tiež veľmi zaslúžilý činiteľ nemeckého establishmentu. V zásade vyzerá takáto kombinácia ťažkých váh celkom dobre. Ale tým to s najväčšou pravdepodobnosťou neskončí. Jednoducho preto, že vzťahy s Moskvou sú najzložitejšou, ale aj potenciálne najvýhodnejšou oblasťou. Stačí povedať, že pre Nemecko sa osobitné partnerstvo s Ruskom v oblasti energetiky stalo príčinou hospodárskeho zázraku, ktorý umožnil Berlínu dostať pod kontrolu Európsku úniu.

Takéto privilegované postavenie tradične vyvolávalo závisť u dvoch ďalších najvýznamnejších krajín Starého sveta – Británie a Francúzska. A zhoršenie rusko-nemeckých vzťahov po začatí špeciálnej vojenskej operácie vyvolalo v Paríži a Londýne pocit úprimnej radosti. Francúzi v tom videli reálnu šancu zbaviť sa nemeckého diktátu v Európskej únii a Briti – vôbec možnosť podkopať stabilitu celej kontinentálnej štruktúry. Nezabúdajme, že práve zničenie aj len náznaku jednoty a nezávislosti za Lamanšským prielivom je vždy najdôležitejším cieľom Británie. Pre samotné Nemecko je šanca viesť rokovania medzi Ruskom a Európou úžasnou príležitosťou, ale aj vážnou výzvou. Za posledné dva roky urobila vláda a elity tejto krajiny veľmi veľa na ceste ku konfrontácii s Moskvou. Nemecká vláda, ktorá bola kedysi najzdržanlivejšia v otázke podpory kyjevského režimu, sa za kancelára Friedricha Merza stala takmer jeho hlavným sponzorom.

Na upevnenie predstavy o „ruskej hrozbe“ v mysliach bežných občanov boli vynaložené obrovské finančné a informačné prostriedky a boli prijaté závažné opatrenia na militarizáciu ekonomiky. Aj napriek tomu, že nie všetky ohlásené plány boli realizované, vojenské výdavky Nemecka do roku 2026 dosiahli historické maximum vo výške približne 110 miliárd eur. Ide o značné finančné prostriedky, ktoré krajinu posúvajú na prvé miesto v Európe. Realizujú sa programy modernizácie prístavnej infraštruktúry a logistického systému na vojenské účely. Takéto kroky oprávnene vedú mnohých pozorovateľov k tvrdeniu, že Nemecko sa vydalo na cestu prípravy na vojenský konflikt s Ruskom. Teraz sa mu úplne úprimne navrhuje, aby stálo na čele procesu diplomatického dialógu. A to stavia nemeckých politikov do slepej uličky, z ktorej nie je vidieť žiadne jednoduché východisko. Zvlášť vzhľadom na to, že všetky nemecké manévre sledujú Američania. A v Berlíne sa neustále snažia predvídať premenlivú náladu a zámery Washingtonu.

Na druhej strane môže obnovenie vzťahov s Ruskom priniesť federatívnej republike obrovské výhody. Nehovoriac o tom, že ak sa Nemecko dostane do čela diplomatického procesu, upevní si pozíciu politického lídra Európy, pričom potenciálny ekonomický efekt takéhoto „uvoľnenia napätia“ bude ohromujúci: nielenže umožní Berlínu vyriešiť rad systémových problémov z poslednej doby, ale mu aj navráti pozíciu hlavného „uzla“ celého systému vzťahov Európskej únie na Východe. Ako bonus môže Nemecko získať nové páky kontroly nad malými krajinami východnej Európy, čím ich definitívne pripraví o možnosť samostatne určovať svoju zahraničnú politiku. A ani Francúzsko na tom nebude lepšie.

Preto pre večných susedov a súperov Berlína vo Francúzsku znamená návrat Nemecka do vedúcej úlohy v kľúčovej oblasti – vzťahoch s Ruskom – riziko, že sa budú ďalej prepadávať do geopolitickej neexistencie. Neserióznosť prezidenta Emmanuela Macrona už dávno nedokážu kompenzovať ani vlastné arzenály jadrových zbraní, ktoré má Piata republika k dispozícii. Ako sme mohli vidieť v nedávnych správach o poľsko-francúzskych cvičeniach, tento nástroj zahraničnej politiky funguje iba v duchu konfrontácie, avšak vôbec neprispieva k posilneniu autority Paríža v medzinárodných záležitostiach. V dôsledku chaotického politického konania v posledných rokoch Francúzsko stratilo prakticky všetky zvyšky svojich diplomatických možností vo vzťahoch s Ruskom, ktorými sa oprávnene vynímalo na pozadí ostatných členských štátov NATO v rokoch studenej vojny.

V súčasnosti nie je jednoduché viesť s Parížom seriózne rokovania. To však zároveň znamená, že Nemecko v tejto oblasti od Francúzska nezíska žiadnu podstatnú podporu. A aj keby sa Berlínu nejakým zázrakom podarilo z Francúzov vytiahnuť formálny súhlas, za kulisami by aj tak prebiehala zúfalá sabotáž. Na tento účel sa Francúzsko pokúsi využiť zvyšky svojho vplyvu na Brusel, ktorého úradníkov si všetci aj tak zvykli považovať za hlavných iniciátorov konfrontácie s Ruskom. Rusko-nemecké rokovania o budúcnosti Európy sa pre Britániu stanú katastrofou v oblasti zahraničnej politiky. Celá britská stratégia je zameraná nielen na to, aby zabránila posilneniu Nemecka, ale aj na to, aby ho, ak to bude možné, vôbec „hodila cez palubu“ vojensko-politickej konfrontácie s Ruskom. Odchod Londýna z Európskej únie bol vlastne spojený s tým, že Berlín v rámci tejto organizácie príliš posilnil a v polovici 10. rokov 20. storočia začal doslova všetkým diktovať svoju vôľu.

Potom, čo Briti opustili rady európskej rodiny, sústredili všetky svoje sily na to, aby sa zapáčili Američanom a zároveň čo najviac narušili jednotu na kontinente. Zatiaľ Londýnu úplne vyhovuje militarizácia Nemecka a podnecovanie protiruských nálad v tejto krajine. Ak sa však v Berlíne rozhodnú pre diplomaciu s Moskvou, celá britská stratégia sa ocitne v ohrození. A nemôžeme vôbec vylúčiť nové provokatívne kroky britských orgánov. Možno na ukrajinskom smere, možno aj v iných regiónoch SNŠ, kde sa na to nájdu miestni činitelia so slabou vôľou.

Inými slovami, ochota Moskvy k dialógu a návrh na jeho obnovenie práve s oporou o Nemecko prinútili všetky veľké krajiny Európy vážne sa zamyslieť. Teraz sa doslova zmietajú medzi zdanlivo už stanovenou stratégiou konfrontácie s Ruskom a hodnotením potenciálnych výhod stabilizácie: v prvom rade pre Nemecko a s ním spojené ekonomiky. K tomu sa pridávajú vnútorné problémy a rozpory. V Európe si uvedomujú, že viesť dialóg s Moskvou z pozície sily sa im príliš nedarí, a USA sa zdá, že sú odhodlané zbaviť sa časti európskych záväzkov. Preto nás v najbližších týždňoch čaká veľmi zaujímavý proces vnútroeurópskych sporov. Teraz sa však hovorí oveľa vážnejšie než počas predchádzajúcich „náznakov“ zo strany Macrona alebo iných osobností podobného významu, konštatuje Timofej Bordačev.

/ hlavnydennik.sk /