Donbas žije v očakávaní veľkých zmien – republiky sú na pokraji uznania

V Moskve upozornili, že Ukrajina v prípade pokusov o násilné ovládnutie území republík Donbasu dostane po prstoch. Túto myšlienku už celkom jasne vyjadril aj Vladimir Putin.

V odpovedi na novinársku otázku o invázii ruských vojsk na Ukrajinu povedal: „Rusko presadzuje mierovú zahraničnú politiku, ale má právo zabezpečiť svoju bezpečnosť, ako som povedal, v strednodobom a dlhodobom horizonte.“ Bezpečnosť je mnohostranný pojem. Nejde len o nedotknuteľnosť hraníc, najmä preto, že variant útoku Ukrajiny na Rusko možno z pochopiteľných dôvodov vylúčiť. V prvom rade hovoríme o zárukách ochrany vlastných občanov a ako je známe, v DĽR a LĽR dnes žije asi 800 tisíc držiteľov ruského pasu. Delostrelecké útoky z ukrajinskej strany každodenne ohrozujú životy týchto ľudí.

Oveľa drsnejšie a rozhodnejšie sa pri prejave k vojenským pridelencom cudzích štátov na brífingu na ministerstve obrany vyjadril náčelník generálneho štábu ruských ozbrojených síl Valerij Gerasimov. Podľa neho budú „potlačené akékoľvek provokácie ukrajinských predstaviteľov na riešenie problémov Donbasu silou“. To môže znamenať len jedno: ak sa Ozbrojené sily Ukrajiny rozhodnú vykonať nejaké silové akcie, narazia na adekvátnu reakciu. To však znamená, že ruská armáda použije na zastavenie ukrajinskej armády zbrane. Na to musia byť ruské bojové jednotky na frontovej línii.

Gerasimov zároveň na brífingu označil vyhlásenia „o údajne blížiacej sa ruskej invázii na Ukrajinu“ za lož. Zdalo by sa, že tieto dve tézy si zásadne protirečia. „Potlačiť provokácie“ je možné len násilnými metódami, iné ešte neboli vynájdené. Ako sa však v tomto prípade zaobísť bez zavedenia vojsk? Zdanlivo neriešiteľná dilema v skutočnosti dilemou nie je. Variant, ktorý umožňuje použitie ruskej armády na Donbase, existuje a má overený právny základ. Ide o uznanie dvoch republík Ruskom. V skutočnosti sme sa s tým už stretli. Po donútení Gruzínska k mieru v auguste 2008 sa Moskva, Cchinvali a Suchumi dohodli na priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci. Tieto dohody umožnili legálne rozmiestnenie ruských vojenských základní v Južnom Osetsku a Abcházsku s cieľom zabrániť opakovaniu gruzínskej agresie.

Rovnakú schému možno použiť aj v prípade DĽR a LĽR, ak ukrajinské jednotky prejdú do ofenzívy. Ruský prezident už v roku 2018 prisľúbil, že použitie sily môže viesť k rozpadu ukrajinskej štátnosti. Vyjadrenia z posledných dní ukazujú, že trpezlivosť ruskému vedeniu dochádza a už existuje istý plán, ktorý zneškodní akýkoľvek zlomyseľný trik zo strany ukrajinských ozbrojených síl. O možnosti skorého priznania začali hovoriť aj odborníci. Známy ruský politológ Sergej Markov na svojej facebookovej stránke napísal, že by sa tak mohlo stať už v januári budúceho roka. Podľa jeho názoru počas rozhovoru s Joe Bidenom Vladimir Putin svojmu partnerovi jasne povedal, že takýto priebeh udalostí nie je vôbec taký neuveriteľný. Práve to prinútilo prezidenta USA neskôr vyhlásiť, že Washington bude trvať na splnení Minských dohôd zo strany Ukrajiny.

Jeho motívy sú jasné. Rozhovor s Putinom je v Amerike prezentovaný ako veľké víťazstvo. Bidenovi sa údajne podarilo prinútiť Putina, aby opustil myšlienku invázie na ukrajinské územie. Mierová misia hlavy amerického štátu bola úspešná. Ale ak sa „potlačia provokácie“, potom nebude potrebné hovoriť o žiadnom diplomatickom víťazstve. Súčasná konfigurácia ešte nedáva dôvod pevne spájať budúcnosť s jednou verziou udalostí. Horizont možností je stále dostatočne široký, no je jasné, že Moskva už nemieni znášať súčasný stav. Nasvedčuje tomu Putinovo veľmi vážne vyhlásenie, že to, čo sa deje na Donbase, veľmi pripomína genocídu.

Andrej Babickij, Ukraine.ru/news-front