Danka Kovalčiková: O kultúre

Dnes sa veľa hovorí o kultúre, o tom, ako by sme sa mali vrátiť k našej kultúre. Myslíme si, že je na mieste spomenúť, čo všetko pojem kultúra v sebe zahŕňa. Opýtali sme sa Danky Kovalčikovej, ktorá je kulturologičkou, pedagógom a vedúcou folklórneho súboru Rozmarija a vyše 30 rokov prezentuje našu kultúru na najprestížnejších festivaloch pod záštitou CIOFF po celom svete.

Čo pojem kultúra znamená…

Ťažko to povedať presne – kultúra je niečo, čo je nehmatateľné a hlavne – kultúra presahuje do celého života. Ono sa to úzko vzťahuje na tú javnú kultúru, to znamená, že niekto spieva, tancuje, hrá alebo robí nejaký produkt, maľuje… ale toto nie je kultúra. To je iba jedna časť, to je iba výsledok, ak má niekto nejaké estetické cítenie a potrebuje to prezentovať touto formou. Pre mňa je kultúra všetko. Ako sa človek správa, ako komunikuje, podľa čoho meria svoje hodnoty, ako rieši skutky všeobecne, ako existuje ten človek v tomto svete, z čoho čerpá a k čomu smeruje – to všetko je kultúra. Tá kultúra je vlastne úplne vsadená do každého génu každého človeka, takže je už sčasti daná, ale aj všetkými možnými vecami s ktorými sa človek stretáva, získaná. Je kompletne presiaknutá naším životom a aj keď sa zdá, že je možno nedôležitá alebo nepodstatná, presahuje úplne náš život.

To znamená, že je tu niečo, čo už máme v sebe a čo sa nedá zmeniť, alebo sa dá zmeniť?

Tak to je tak, keď nás v škole učili tým, že som musela niekoľkokrát študovať psychológiu a pedagogiku donekonečna aj sociológiu, že čo je človek: či je to bytosť sociálna, či je biologická, čo získava, čo je vrodené…a to je presne to. To znamená, že kultúra je aj daná, je aj získaná, je naučená aj z kníh. Kultúra sa tvorí zo všetkých možných vecí, ale určite základ daností je v človeku, tak ako intuícia.

Súvisí to s tým, že v podstate človek dokáže tvoriť…

Každý človek tvorí. A tým sa vlastne líšime od iných bytostí, že my vieme vytvárať a vieme vytvoriť určité hodnoty, už akékoľvek – či hmotné alebo nehmotné. Človek je špeciálna bytosť, a má niečo, čo nikto iný nemá a to je to, že ten človek potrebuje robiť niečo, čo je napríklad krása…nedáva to človeku peniaze, ale pozrieme sa na niečo krásne, a sme šťastní. Nemusí to mať vôbec žiadne pre a proti, nemá to žiadne logické vysvetlenie. Prosto niečo je pekné, je milé, je dobré, je krásne a sme šťastní. Asi povie, že toto je viac než to, žeby to bolo hmatateľné, žeby to bolo javné pre človeka.

Čiže pocit. Výsledkom keď je dobrý pocit, tak už sme na dobrej ceste?

Ja myslím, že pocity sú najdôležitejšie a šťastie človeka je najdôležitejšie. Nič nie je dôležitejšie. Samozrejme, že zdravie je prvoradé, ale žiadne majetky, žiadne bohatstvá nenahradia človeku to, ako sa cíti a či je šťastný. Sme tu nakrátko.

Často sa hovorí, že by sme sa mali vrátiť k svojej národnej kultúre. Ako ty vnímaš našu slovenskú národnú kultúru, čím je iná? Čím je pre ľudí dôležitá?

Tak neviem, či existuje slovenská kultúra, asi existuje v tom novom storočí keď pribehla, ale keď zoberieme dozadu spätne – rada by som sa pozrela už od vzniku slovanstva, ale viem sa dostať fakt len ku starým rodičom. Vieme sa dostať len ku nejakým záchytným bodom. Už to je jedno, či je to slovanská kultúra alebo akákoľvek iná kultúra.

Kultúra je prosto to, čo človek živelne robí, živelne vyjaví v tých piesňach, živelne to vyjaví vo zvykoch, obrazoch, kostýmoch, v oblečení, v textoch, rozprávkach. Človek tú kultúru vyjaví a tá kultúra je preto vzácna, že sa na nič nehrá, že je originálna a keď sa stretnú ľudia, ktorí tú kultúru robia, nedá sa to k ničomu pripodobniť, lebo to nerobí jeden človek. Do národnej kultúry sa zapája množstvo ľudí. Aj keď sa stretnú dvaja múdri ľudia, už to je oveľa viac ako keď jeden. Nikto nemá až takú inteligenciu a nedokáže také obrovské veci ako dokáže človek. Ak vyjde kultúra von a je podaná nielen s dobrým úmyslom ale aj podaná dobre, tak hneď ľudia reagujú. To sú prirodzené reakcie. My sme naučení na ilúziu – počúvate nejaké ilúzie z médií, ktoré samozrejme teraz vedú hlavnú vojnu a hlavne nám udeľujú, čo sú hodnoty. Tak si človek povie: nikto nepovedal, že to je dobré, tak to asi dobré nie je….čo ja cítim to nie je dobré, tak netlieskam…alebo sa povie: toto je dobré, tak všetci tlieskame a toto je neznáme, tak nie… Človek to cíti v sebe. Keď sedím v hľadisku ja, sama si poviem podľa toho, či cítim alebo necítim. Ak niečo cítim, bolo to nádherné, ale ak necítim nič, tak to pre mňa nemá tú kultúrnu hodnotu. Človek musí cítiť veci a keď vám človek povie, že bol tam a bol šťastný, tak vtedy viete, že to je dobré. To tá národná kultúra robí. Prirodzene si ľudia začnú pospevovať alebo chcú byť s vami alebo sa im rozžiaria oči alebo plačú. Reakcia príde okamžite, ak je tá kultúra originálna a je dobre podaná.

Myslíš, že rôzne kultúry na rôznych častiach zemegule vnímajú ľudia inak? Tá naša na rôznych festivaloch chytí za srdce aj takého, kto s nami nemá nič spoločné a býva na druhom konci sveta?

Špeciálne by som povedala, že čo my máme, to je živelnosť a radosť. To je také zvláštne, lebo v kontexte života nejaví sa to v tomto vonkajšom svete takto. Skôr to vyzerá tak, že ľudia sú pochmúrni, depresívni, negatívni… Neviem, či to robia ostatné folklórne súbory, ale určite to robíme my alebo to robia východniari, ale vždy nám prídu povedať: Ale vy ste iní ako ostatní. To znamená, že ja neviem, či je to tým, že tu na východe sa skrížilo množstvo národností, že tu je kopec genetického fondu, netuším, čím to je, ale sme odlišní tým, že sme nenápadní, a po nejakom čase, po dvoch-troch dňoch sa stávame lídrami celého medzinárodného zoskupenstva a človek nemusí robiť roznožky ako Ukrajinci alebo trebárs Gruzínci, ale to je práve tá vrúcnosť, priateľskosť, láska, veselosť, radosť, otvorenosť. A to je zaujímavé. To nevidno vonku na ulici. My sa aspoň o to snažíme, tak dúfam, že sa o to snažia všetci, čo robia národnú kultúru. Že potom je naša kultúra prijímaná ako tá priateľská a harmonická, nekonfliktná.

Bezprostrednosť. Sme bezprostrední?

Východniari sú určite bezprostrední. Východniari sú otvorení hneď ku každému. Hneď sa s každým rozprávajú. Ale tým, že prešiel určitý čas manipulácie alebo vkladania do nás čo je dobré, čo je zlé a stále niekto nám to podsúva – nie, že vytvorte si vlastný názor, že mne sa to páči, mne sa to nepáči… toto je dobré, toto je zlé… tak ľudia začínajú sa báť byť bezprostrední. Už sa zamýšľajú nad tým, že čo si môžem dovoliť. Tak urobili taký pokus napríklad s jedným operným spevákom. Človek, na ktorého sa platia veľké peniaze v divadle, sa postavil na ulicu a ten človek spieval. Na tej ulici si ho nikto nevšimol, ani nikto neocenil, že krásne spieva. A ten človek robil presne to isté, čo robil v divadle. A príde do divadla a tam sa povie: tak to je svetový človek, na to som zaplatil 80 eur, takže tlieskam, to je super. A toto sme stratili. Stratili sme to, musíme sa vrátiť, že si môžem povedať: A mne sa toto páči a toto je oveľa lepšie ako to, čo sa mi podsúva. Takže myslím, že bezprostrednosť by sme mohli mať, ak začneme počúvať sami seba alebo keď si povieme že čo JA na to? Tak možno by sa bezprostrednosť vrátila. Ale myslím, že to máme v sebe.

Celý rozhovor si môžete vypočuť: