Čas žitia…

Dvaja ľudia. Láska. Milovanie…

Možno krásne, možno také všedné… A po ňom prvý boj o život, nájsť vajíčko, preniknúť doň a zanechať genetickú informáciu.
Potom ďalšia cesta, uhniezdenie sa v bezpečí maternice a deväť mesiacov vývoja, vývinu, rastu.
Čosi nás však prinúti po tých deviatich mesiacoch opustiť to bezpečie maminho bruška a prichádza znovu čas vydať sa na cestu. Na cestu samostatného života.

Po prechode pôrodným kanálom, ktorý je náročný nielen pre maminu, ale aj pre nás, prichádza niečo zvláštne. Sme prinútení prvýkrát sa samostatne nadýchnuť. Občas začneme plakať ako diví sami od seba, ale často nás musia plesnúť po zadku, aby sme neboli v takom veľkom šoku z toho, kde sme sa to ocitli a prinútia nás plakať, že vraj aké máme pľúca…
Keď máme šťastie, položia nás maminke na telo a my znovu počujeme ten nádherný a známy zvuk, ktorý sme počúvali celých deväť mesiacov,tlkot maminho srdca. A nakoniec prichádza tá najťažšia časť nášho príchodu na svet, odstrihnú nás od mamky a zrazu sa stávame samostatným človiečikom, spočiatku odkázaným na rodičovskú starostlivosť a opateru. Prvé mesiace si vychutnávame teplé náručie, stále čerstvé mliečko, keď sa nám zachce a dostaneme hlad. Občas si to musíme vynútiť aj usedavým plačom, lebo je to taký príjemný pocit, byť prisatý na mamku, cítiť bezpečie a spokojne driemať, občas zacítime jemné pohladkanie po líci a vtedy sa tvárime ako sme znovu veľmi hladní a kŕmime sa až odfukujeme.
Lenže ako rastieme, čoraz častejšie opúšťame mamkine náručie a zvedavo objavujeme svet. Učíme sa všetko, čo potrebujeme k tomu, aby sme mohli obstáť vo svete a v živote. Ak máme dobrých rodičov, učiteľov a ľudí, ktorí nás obklopujú, tak máme možnosť stať sa skutočnými ľuďmi so srdcom a dušou.
Nie všetci však máme rovnaké šťastie, niektorí z nás, mamine náručie nikdy nepocítia.
Niektorí z nás namiesto bezstarostného detstva musia ťažko pracovať, aby vôbec prežili.
Niektorí z nás nikdy nebudú poznať dospelosť, pretože častokrát zomierame od hladu a na choroby, na ktoré by sme nemuseli vôbec zomierať.
Niektorí z nás nikdy nebudú mať vzdelanie a budúcnosť.
Niektorí z nás sa sa musia prizerať ako mu zomierajú najbližší v nezmyselných vojnách.
Niektorí z nás sa stavajú detskými vojakmi, alebo sexuálnymi otrokmi.
Niektorí z nás budú poznať iba násilie a tresty.
Prečo?
Kvôli sebectvu dospelých.
Aký by bol svet, keby sme všetci mali šancu na normálny, jednoduchý život, naplnený láskou a pokojom?
Aký by bol svet, keby mali všetky deti rodinu a možnosť vzdelať sa, rozvíjať dušu?
Aký by bol svet, keby z detí neboli otroci a vojaci, hračky v rukách egoistických dospelých?
Aký by bol svet, keby deti nemuseli zomierať vo vojnách a od hladu?
Aký by bol svet a čas nášho žitia naplnený obyčajnou prácou a jednoduchým ľudským šťastím?

Čas žitia je dar, tak ako je darom aj náš život. A ten dar by sme mali prijať s láskou a úctou. Keď si uvedomíme význam a hodnotu života, pochopíme, že čas žitia je časom na napredovanie a získavanie poznania a múdrosti. Často toto všetko získavame aj bolestivými skúsenosťami z našich vlastných chýb a pádov. A vtedy často pochopíme, že dar, ktorý sme dostali, náš čas žitia, máme nezištne dávať aj druhým. Pochopíme, aké je dôležité nezničiť si vlastný čas žitia sebaláskou a tmou nevedomia. Pochopíme kto sme a kým sme…

S úctou Devana