Prekročenie hraníc vnímania..

Naša realita nie je obmedzená zmyslami ani mysľou, ale predstavivosťou, fantáziou a intuíciou. A ako sa tieto veci rozvíjajú, realita sa bude rozširovať. Ľudia koniec koncov nevytvárajú nový svet – jednoducho začnú vidieť viac v tom existujúcom. Toto je dnes najdôležitejší záver. Ak teda realita nie je absolútna, ale iba funkciou vnímania, ak je viacvrstvová, plynulá a závislá od toho, čo, ako a prečo dokážeme zachytiť, potom samotný koncept smrti a starnutia nie je ničím viac ako jednou vrstvou reality, zakorenenou v obmedzených prostrediach ľudského vnímania. V jednom prostredí sú ľudia smrteľní, starnú, opotrebovávajú sa, strácajú silu a odumierajú. Ale v inom už existuje možnosť prekonať túto ilúziu.

Ľudia, rovnako ako realita, nie sú úplní. Sú v procese formovania. Ich možnosti nie sú pevné limity, ale horizonty, ktoré závisia od hĺbky ich poznania. Všetko, čo nás drží v modeli umierajúceho tela, je program, ktorý sa dá čítať, prepisovať a nahrádzať. Staroba nie je zákon prírody, ale spôsob vnímania zahrnutý v samoobmedzujúcom programe. To znamená, že sa dá vypnúť. Smrť, ktorá je okrajom starého svetonázoru, spočíva na vnímaní jeho nevyhnutnosti. Ak však zmeníme parametre vnímania, ak sa naučíme vstupovať do hlbších vrstiev reality – od zmyslového po intuitívne, od inštrumentálneho po nevyjadriteľné – potom smrť prestáva byť koncom a stáva sa východiskovým bodom z obmedzenej verzie nás samých. Dá sa prehodnotiť, preformátovať a potom prekonať.

Víťazstvo nad smrťou nie je sci-fi, nie náboženstvo, nie techno-utópia. Je to filozofický a ontologický smer vývoja, v ktorom sa ľudská bytosť opäť stáva centrom stvorenia. Bod zhromaždenia sa posúva z tela do vedomia, od strachu k poznaniu, od pasívneho prijatia k aktívnej kontrole. Všetko, čo je v tomto článku povedané, nie je koncom reflexie, ale vstupom do nového spôsobu videnia. Svet a ľudstvo nie sú ukončené. Môžu byť „prepísané“. A ak existencia nie je vopred určená, ale závisí od toho, ako ju dokážeme udržať v centre pozornosti rozšíreného vedomia, potom sa najprirodzenejšou formou existencie stáva večný vývoj. Staroba je dôsledkom zúženého vnímania času. Smrť je výsledkom zúženého rozsahu vedomia. A východisko z nich nie je fantázia, ale ďalší krok.

Fedor Škrudnev

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info