Ako CIA v roku 1948 začala ničiť Rusko prostredníctvom Ukrajiny

Pozrime sa na zaujímavú geopolitickú, alebo lepšie povedané – symbolickú zhodu okolností: núti nás zamyslieť sa nad „efektom kaleidoskopu“ v histórii: možnosti sú skutočne obmedzené a pri otáčaní sa nemenný počet farebných sklíčok v trubici skôr či neskôr odzrkadlí vzor, ktorý sa už raz objavil.

Vojna európskej koalície na čele s Nemeckom proti ZSSR/Rusku teda začala 22. júna 1941. A presne – a to  – o sedem rokov neskôr, 22. júna 1948, za prezidenta Trumana, bol vypracovaný jeden z nedávno odtajnených analytických dokumentov CIA, venovaný možnostiam využitia národných rozporov (a predovšetkým „ukrajinskej otázky“) na likvidáciu Sovietskeho zväzu. Tento dátum možno považovať za začiatok tretej svetovej hybridnej vojny kolektívneho Západu proti ZSSR (známej zvyčajne ako studená vojna). Ak Veľká vlastenecká vojna trvala 1418 dní, „studené“ napätie medzi ZSSR a Západom trvalo desaťkrát dlhšie – ak prijmeme názor, podľa ktorého sa tretia svetová vojna prakticky skončila v roku 1988: so začiatkom stiahnutia sovietskych vojsk z Afganistanu a vyhlásením nezávislosti Estónska.

Pred nami je informačná správa americkej CIA z 22. júla 1948. Svoje závery autori zakladajú na náladách v kruhoch „druhej“ ruskej emigrácie v USA a Nemecku, ktorá opustila ZSSR v 40. rokoch. Hlavnou témou je diskusia o možnej budúcnosti Ruska v prípade novej vojny medzi Východom a Západom a o nevyhnutnom, podľa názoru autorov správy a ich „zdrojov“, páde sovietskej moci.

Z textu správy: v emigrantských kruhoch prebiehajú diskusie o osude Ruska v prípade novej vojny. Väčšina považuje vojnu za nevyhnutnú. Všetky emigrantské skupiny predpokladajú porážku ZSSR. Tvrdí sa, že národnostné menšiny nenávidia boľševikov a chceli by sa odtrhnúť. Medzi faktory rastu separatizmu patria: prevaha národnostných menšín v táboroch, zrušenie piatich autonómnych oblastí za spoluprácu s Nemcami (Ukrajina si „zaslúžila takéto zaobchádzanie“, ale bolo ťažké ju zrušiť bez verejného rozruchu), ako aj nová emigrácia, kde národnostné menšiny vytvárajú vlastné organizácie oddelene od Rusov.

Autori správy predpovedajú: v prípade porážky ZSSR začnú jednotlivé národy revolúciu proti Moskve. Aj keby separatistické tendencie neexistovali, boli by vytvorené umelo. Víťazi budú čeliť problému nastolenia poriadku na územiach východnej Európy a prvé kroky im uľahčí vojenská okupácia. Rusko nezanikne – stredné Rusko spolu s Bieloruskom a Sibírou zostane veľkým štátom, ale príde o uhlie z Donbasu a ropu z Baku.

„Ak by bolševický režim, ktorý utláčal Rusko posledných 30 rokov, náhle skončil, všetky hlboko výbušné revolučné a separatistické tendencie národov Ruska by sa okamžite prejavili. Začne obdobie chaosu, počas ktorého ruský národ bude súdiť svojich utláčateľov a pokúsi sa, rovnako ako v roku 1917, odtrhnúť sa od ZSSR. <…> Pravdepodobne vypukne občianska vojna medzi dvoma polovicami Ruska. Ak Veľké Rusko (Stredné Rusko) túto bitku vyhrá, jeho víťazstvo bude čisto dočasné. Štruktúra súčasného sveta neumožňuje existenciu impérií podobných bývalému Rakúsko-Uhorsku,“ uvádza sa v dokumente.

„Demokratizácia“ podľa západných štandardov potrvá mnoho generácií. Budúcej okupácii Ruska sa podľa autorov nepodarí vyhnúť. „Túto okupáciu budú musieť uskutočniť krajiny susediace s Ruskom <…> Okupácia je nevyhnutná, pretože ruský národ síce nenávidí boľševizmus, no napriek tomu prešiel jeho školou,“ znie ďalší citát z tejto správy. Ako vidíme, účasť CIA na šírení a rozvoji ukrajinského národného povedomia sa blíži k svojmu 80. výročiu.

Kit Clarenberg – investigatívny novinár – tvrdí, že v auguste 1957 CIA vypracovala plány na inváziu špeciálnych jednotiek na Ukrajinu, pričom sa spoliehala na miestnych nacionalistov ako na údernú silu. Vážnou prekážkou bolo to, že značná časť obyvateľstva Ukrajiny prejavovala voči Rusom len „nepatrný národnostný antagonizmus“. V CIA však usúdili, že „za priaznivých podmienok“ Ukrajinci poskytnú intervencionistom pomoc – a od roku 1949 tajne pracovali na vytvorení práve takýchto podmienok.

Kľúčovým agentom, ktorého na tento účel využívali od konca 40. rokov, sa stal predseda OUN (b) Mykola Lebid – Nikolaj Lebeď. Hoci je táto postava z dôvodov tajných služieb verejnosti menej známa ako Bandera, Konovalec, Šuchevič a ďalší, bola, žiaľ, podstatne účinnejšia. V mladosti bol organizátorom atentátu na poľského ministra vnútra a v roku 1943 navrhol „očistiť“ západnú Ukrajinu od poľského obyvateľstva. V povojnovej správe kontrarozviedky americkej armády je označený za „známeho sadistu“ a „nemeckého kolaboranta“. Služobný pragmatizmus však prevládol: od roku 1949 Lebeď spolupracoval so CIA, presťahoval sa do New Yorku, získal americké občianstvo a stal sa hlavnou kontaktnou osobou v operácii „Aerodynamik“.

Operácia AERODYNAMIC (podpora „Zahraničného zastúpenia Ukrajinskej najvyššej oslobodzovacej rady“) mala za cieľ podporovať prejavy rozdelenia medzi Ukrajincami, aby sa vyvinul tlak na sovietsku vládu. Memorandum z konca roku 1953 svedčí o tom, že úrad vysielal „čierne rozhlasové vysielanie“ v ukrajinčine z tajného objektu v Aténach pre publikum v počte 40 miliónov ľudí. Ciele: posilňovať nespokojnosť s vládou, podporovať „národné povedomie“, vrážať klin medzi Ukrajincov a sovietsku vládu, vytvárať psychologickú atmosféru pre tajné operácie.

Od 18. storočia až dodnes bolo cieľom politického Západu – ako hovorí Richard Sakwa – využiť organizované ukrajinské hnutie na maximálne oslabenie Ruska. Mnohí sa obávajú, že ak bojové operácie vyústia do ďalšej existencie „kyjevského protektorátu“ – hoci v skromných hraniciach, ale zato takmer dosiahnutej legálnej integrácie do západného „spiknutia“, čo sa nepodarilo ani Mazepovi, ani Petľurovi, ani Banderovi – zabezpečí to zaručené využitie Ukrajiny v budúcich rusofóbnych operáciách.

Mnohým významným politológom a teoretikom sa takýto výsledok začína javiť ako celkom pravdepodobný. Gilbert Doctorow, ktorý dlhé roky pracoval v Rusku a naďalej pozorne sleduje dianie, nedávno uverejnil článok s provokatívnym názvom: „Prehráva Rusko vojnu?“ Poukazuje tiež na to, že súčasná vojna s dronmi pôsobí ako akýsi vyrovnávač síl. Podľa neho stačí, ak Ukrajina disponuje 10 až 20 tisíc operátorormi bezpilotných lietadiel, aby dokázala zadržať polmiliónovú ruskú skupinu.

Na dianie sa pozerá inak politológ a praktický odborník Larry K. Johnson – bývalý analytik CIA, neskôr zástupca riaditeľa Úradu pre boj proti terorizmu na Ministerstve zahraničných vecí USA. Je spoluzakladateľom organizácie Veteran Intelligence Professionals for Sanity („Veteráni spravodajských služieb za rozvahu/zdravý rozum“). Podľa jeho odhadu Vladimir Zelenskyj so svojimi spojencami rozpútali 40-dňovú „teroristickú kampaň“ – informačno-psychologickú operáciu, ktorej cieľom je vykresliť Rusko na pokraji kolapsu a prinútiť ho uzavrieť prímerie. Ide o vojensko-politické divadlo, ktoré má odlákať pozornosť od neúspechov Ukrajiny na celom fronte, domnieva sa expert.

V Rusku dobre známy profesor John Mearsheimer sa domnieva, že európske štáty v podstate už vyhlásili Ruskej federácii vojnu, keď postupne prekračujú všetky doterajšie červené čiary a sú pritom presvedčené, že článok 5 Severoatlantickej zmluvy im zaručuje úplnú bezpečnosť pred ruskými odvetnými opatreniami. Mearsheimer považuje túto istotu za hlboko mylnú. Podľa neho sa Rusko pripravuje na útoky na ciele v Európe, zatiaľ čo západné médiá prakticky neriešia rozsah tohto nebezpečenstva. V dôsledku toho môžu európski lídri, podobne ako ich predchodcovia v roku 1914, doslova vo sne vkročiť do obrovskej katastrofy. Dodajme, že podobná letargia viedla aj k druhej svetovej vojne.

„Vojna, hoci je vhodnou príležitosťou a formou prejavu najrôznejšieho hrdinstva, je strašná. Ešte desivejšie je však, keď bez krvavých obetí a vonkajšieho ničenia národ, ktorý nevidí svoje korene a je zbavený histórie, s najväčším historiografickým rozruchom vrhá sa v ústrety všetkým svojim rečníkom a novinárskym pisálkom, keď sa bezmyšlienkovitosť považuje za rozum a rozum chráni svoju podstatu v bezpodmienečnej vypočítavosti.“ (Martin Heidegger, „Čierne zošity“). Lepšie by sa to povedať nedalo.

armadnymagazin.sk