Vláda pre seba, alebo za čo bude brať plat premiér a jeho ministri?

Rokovanie vlády pripomína skôr paralyzovaný debatný krúžok klubu dôchodcov. Objem posudzovaných a schvaľovaných návrhov zákonov a ďalších právnych aktov vládnym kabinetom je totiž čoraz tenší a tenší.

Najnovšie, v stredu 14. septembra mal kabinet Eduarda Hegera na rokovaní len tri a ešte k tomu aj málo významné body programu – zmena pracovnej dovolenky z Austrálie, zmena použitia kapitálových výdavkov v rezorte obrany a zmluvu o nájme nebytových priestorov.

Pred týždňom (7. septembra) to bolo osem bodov programu, z toho ani jeden zákon! Rovnako tak 2.septembra, keď na programe „rokovania“ mala vláda len dva návrhy – metodiku a postup vo veci…

Nijaký zákon! Nič, čo by zlepšilo situáciu na Slovensko. Nič, čo by „pomáhalo ľuďom“. Vláda je jednoducho v kríze, koaličné strany riešia len samé seba a prezidentka, ktorá to mohla vyriešiť vypísaním referenda na 29.októbra rieši svoje pochybnosti o ústavnosti jednej otázky s ústavným súdom.

Ľudia, národ, štát, republika, ekonomika… to všetko sa vytratilo z politiky „tejtovlády“ Tejrokrajiny, čiže protektorátu cudzích záujmov.

Nič, čo by v čase energetickej, hospodárskej a už aj sociálnej krízy riešilo stále sa zhoršujúcu situáciu na Slovensku. Nič, čo by pomohlo efektívne občanom zvládnuť prichádzajúcu zimu, zúriacu infláciu a znehodnocovanie ich úspor, aj životnej úrovne. Nič na riešenie zdraženia hypoték.

Nič, aby mohol Slovák, ktorý má v priemere úver vo výške 31 tisíc eur, spokojne spávať, že nepríde o strechu nad hlavou.

Naopak. Vláda s podporou len 70 poslancov v parlamente sa ani len neodvážila férovo predstúpiť pred poslancov a požiadať o dôveru v krízovej situácii, keď ostatné vlády a štáty riešia na dennom poriadku hasenie dopadov nezmyselných sankcií na ruské energie. Česká vláda napríklad aktuálne zastropovala ceny energií, holandský kabinet vyčlenil 150 miliónov eur.

Identickú situáciu odchodu koaličných partnerov z vlády v Taliansku vyriešili predčasnými voľbami, lebo nechceli predlžovať agóniu trápenia sa, hľadania, hádania – zatiaľ, čo aj tam zúri energetická kríza.

Naopak, nadmieru angažovaný premiér Heger v tejto súvislosti patril medzi najagilnejších antiruských eurohujerov, ktorí v Bruseli na rokovaniach ešte viac a ešte rýchlejšie zmrazovali toky plynu a ropy pred nadchádzajúcou zimou, ktorá môže byť pre obyvateľov aj hospodárstvo krutá – lebo tým vraj „my pomáhame Ukrajine“.

Táto vláda vyrobila najväčší dlh v histórii Slovenska a ešte aj tá chudobná „pomoc“ ľuďom – na poslednom mieste v únii (aj to zväčša vyčerpané len na pandémiu) išla na úkor ešte väčšieho dlhu. Výpredaj našej vojenskej techniky na Ukrajinu je už len čerešničkou na tejto kyslej torte.

A tak je na mieste otázka – ak táto vláda pomáha vehementne iným, len nie svojim, ak ministri chodia na rokovanie s pár bodmi programu za celý týždeň, za čo potom berú členovia  vlády a najmä predseda vlády plat? Lebo neplatí ich ani USA, ani Brusel, ani Kyjev (ten nemá z čoho ani svojich úradníkov), ale Slovenská republika.

Premiér a jeho šéf, predseda OĽaNO, ani ďalší dvaja koaliční partneri nevedia stále ani v menšinovej pozícii pochopiť realitu a odísť aspoň so vztýčenou hlavou od funkcií a moci, s ktorou nevedia narábať, nedokážu Slovensko chrániť a Slovákom reálne pomáhať?

Rafael E. Rafaj

skspravy