Viera a príroda

Staroveká viera slovanských a árijských národov nikdy nebola oddelená od okolia, od Matky-Prírody. Všetko, čo existovalo v prírode, žilo podľa tých istých božských zákonov ako človek, teda rozmnožovanie plnohodnotného zdravého potomstva, zachovanie čistoty svojho druhu, harmónia s okolím. Naši predkovia hovorili: „Všetky živé bytosti na Midgarde sú navzájom prepojené, a preto by mal človek konať zodpovedajúcim spôsobom: nemá byť ničiteľom harmonického poriadku, ale vstupovať do tohto harmonického sveta, zachovávajúc pravidlá ustanovené Bohmi. Princípy vzájomnej pomoci medzi predstaviteľmi zvieracej ríše by nemali byť cudzie ani človeku.“

Energia (spojenie človeka s prírodou)

Naši predkovia vedeli, že všetko živé vyžaruje určité energie (emočné stavy, svetelné), preto sa Slovania vždy snažili konať harmonicky. Napríklad človek, ktorý s otvorenou dušou vstúpil do lesa bez zlých úmyslov a myšlienok, vyžaroval zodpovedajúci stav, príslušné vyžarovanie, a zvieratá to cítili. Preto, keď človek v lese na lúke sadol a chcel odpočívať, mal uvoľnený stav, vtáčiky nad ním spievali. A mohla sa pred ním objaviť líška alebo vlk, sadnúť si a pozerať, čo to za tvory sa tu objavili, teda bez akejkoľvek agresie. Ale ak človek prichádza do lesa napríklad na lov, zvieratá sa začnú skrývať. Ak človek vyžaruje strach, v zvieratách sa prebúdza už nie agresia, ale lovecký inštinkt.