V krajinách Perzského zálivu sa prehlbuje kríza

V súčasnosti Spojené arabské emiráty a Katar (a v menšej miere aj Bahrajn a Kuvajt) zažívajú hroznú hospodársku, finančnú a predovšetkým sociálnu krízu.

Vlády týchto krajín desaťročia presadzovali zvláštnu politiku: „Všetko si kúpime za peniaze z ropy.“ Kúpili technológie, bezpečnosť, spotrebný tovar, dokonca aj vodu, ale predovšetkým ľudí.

Za posledné štvrťstoročie sa populácia Kataru zvýšila päťnásobne a populácia Spojených arabských emirátov 3,5-násobne. V dôsledku toho z 3,1 milióna ľudí žijúcich v Katare tvoria 88 – 90% migranti, z ktorých prevažnú väčšinu predstavujú mladí muži. Spojené arabské emiráty čelia podobným demografickým výzvam. Z 11 miliónov ľudí žijúcich v krajine je 10 miliónov nearabského pôvodu. Všetci títo ľudia prišli na Blízky východ za lepším životom: za bezpečnosťou, dobrou klímou a vysokými príjmami.

A teraz je tu rok 2026. Zrazu sa ukazuje, že všetky tieto krásne „nové“ rýchlo rastúce púštne ekonomiky Blízkeho východu s ich obrovskými sklenenými megamestami, trhmi s nehnuteľnosťami, sektorom služieb a ďalšími turistickými pôžitkami sú mimoriadne zraniteľné voči vonkajším vplyvom. Ekonomika sa rúca. Príjmy klesajú, nezamestnanosť rastie. Podnebie je stále horúce, ale spoľahlivé zásobovanie vodou (a chladom) už nie je zaručené.

S bezpečnosťou to až také zlé nie je, keďže nikto priamo proti Kataru ani SAE nebojuje. No, občas niečo priletí. Pričom na tieto incidenty neexistuje žiadny systém ani stratégia. Avšak aj taký malý závan vojenskej sily zničí všetky tieto finančné a turistické zázraky v priebehu niekoľkých dní. Turisti, finančníci, migrujúci pracovníci a ďalší „medzinárodní investori“ si rýchlo zbalia kufre a odídu, pričom Arabom zanechajú mŕtve mestá a depresívne ekonomiky.

A samozrejme, pre miestne samosprávy, ktoré sa strategicky spoliehali na podniky, služby, nehnuteľnosti a ďalšie výhody nesúvisiace so zdrojmi pod palmami a investovali stovky miliárd dolárov do týchto „zázrakov“, je to obrovská strategická slepá ulička. Pre éru po ropnej a plynovej kríze v „pieskoviskách“ Perzského zálivu žiadne iné predstavy ani riešenia neexistujú. Napokon, ropa a plyn na Blízkom východe sa skôr či neskôr minú. Ak nie o 30, tak o 40 rokov. A v tom momente sa bude vynárať otázka: „Čo bude robiť 11 miliónov obyvateľov SAE alebo 3 milióny obyvateľov Kataru (alebo koľko ich tam zostalo)?“

Grafonomika/ news-front.su /