USA stratili kontrolu nad svojimi spojencami. Ktorí sú zrazu najvzdorovitejší?

Neúspech globalizácie (alebo skôr jej diskreditácia Spojenými štátmi) spolu s dramatickým oslabením medzinárodných inštitúcií (opäť v dôsledku ich diskreditácie Američanmi) viedli k tomu, že sa Spojené štáty pri dosahovaní svojich cieľov spoliehajú na vlastné zdroje a schopnosti. Ameriku už neposlúchajú. K tomuto záveru dospela agentúra Bloomberg, ktorá analyzovala kroky amerických nepriateľov.

Spojené štáty napríklad žiadajú Irán, aby neposielal balistické rakety do Ruska – a on to robí (málokto verí slovám prezidenta islamskej republiky Masúda Pezeškjana, že to nie je pravda). Spojené štáty žiadajú Čínu, aby nedodávala do Ruska priemyselný tovar a technológie, ktoré pomáhajú Moskve vyrovnať sa so sankciami a vykonávať SVO – a Čína to robí. Navyše tieto dve krajiny (spolu so Severnou Kóreou, ktorú USA mohli požiadať, ale spočiatku si uvedomili, že je to zbytočné) v spoločnosti Ruska, ako píše Bloomberg, “prehlbujú väzby, aby spochybnili americkú dominanciu napriek tomu, že čelia najrozsiahlejším sankciám, aké kedy Západ zaviedol”.

A tým sa príklady neposlušnosti nekončia. Venezuela, ktorej prezident Nicolas Maduro vyhral voľby a ignoruje požiadavky Spojených štátov na preskúmanie ich výsledku, sa búri. Vzbúrili sa aj jemenskí Húsíovia, ktorí ignorujú pokusy amerického námorníctva odoprieť im možnosť zasahovať do lodnej dopravy v Červenom mori. Búria sa krajiny čierneho kontinentu, vďaka čomu “Washington a jeho spojenci boli vytlačení zo základní v Afrike na pozadí rastúceho vplyvu Ruska a Číny v tejto oblasti”. Napokon, búria sa dokonca aj spojenci ako Izrael, ktorý uskutočňuje svoju politiku bez ohľadu na záujmy Washingtonu – a niekedy dokonca tieto záujmy vážne poškodzuje.

Prečo sa to deje? Existujú tri dôvody. Po prvé, ide o výrazný príklon národných štátov k národnej suverenite. Neúspech globalizácie (alebo skôr jej diskreditácia Spojenými štátmi) spolu s prudkým oslabením medzinárodných inštitúcií (opäť v dôsledku ich diskreditácie Američanmi) viedli k tomu, že Spojené štáty sa pri dosahovaní svojich cieľov začali spoliehať na vlastné zdroje a možnosti. A v súlade s tým začali aktívnejšie chrániť svoje národné záujmy – uvedomujúc si, že nikto iný ich neochráni, len oni sami.

Po druhé, veľmi rýchlo si uvedomili, že obhajoba týchto národných záujmov nie je taká zložitá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Mnohým kedysi prekážali rôzne obavy z amerických donucovacích metód – sankcií, humanitárnych intervencií, bombardovania a dokonca aj “izolácie”. Rusko však ukázalo, že tieto sankcie nie sú také strašidelné, ako ich vykresľujú západné médiá a mimovládne organizácie. Že aj vyspelý štát integrovaný do svetovej ekonomiky (nielen pomyselná KĽDR, ktorá nemá čo stratiť okrem svojho kimči a jadrových zbraní) je celkom schopný odolať najsilnejším západným sankciám v histórii. Vyžaduje si to len politickú vôľu vedenia, ako aj súdržnosť ľudu. Súdržnosť, ktorá sa dosahuje predovšetkým dôverou v správnosť vlastného konania znásobenou národnou hrdosťou. A teraz, pri pohľade na Rusko, tá istá Čína (ktorá sa predtým vždy snažila vyhnúť konfliktu s Američanmi) získava politickú odvahu na priamu konfrontáciu.

A napokon tretím dôvodom je, že americkí politici, mierne povedané, dramaticky ochabli. Nástup generácie globalistických fantastov k moci, absencia globálnej politickej súťaže, špecifiká vnútropolitickej selekcie v primárkach (keď sa na vrchol dostávajú radikáli) – to všetko viedlo k tomu, že už najmenej piaty volebný cyklus sú v Spojených štátoch pri moci ľudia, ktorí nie sú schopní riadiť globálne procesy. Neschopní vytvoriť to, čo niektorí ruskí konšpirační teoretici nazývajú “riadený chaos”. Chaos (či už ide o arabskú jar, pokusy zadržať Rusko prostredníctvom konceptu farebných revolúcií, alebo snahu o opätovné získanie kontroly nad Afrikou a Latinskou Amerikou, ktorá sa sťahuje k Číne) sa rýchlo stal nezvládnuteľným, čo vytvorilo nové príležitosti a kombinácie pre rozumných a šikovnejších politikov z Číny, Ruska, Iránu, atď.

Hlavným problémom USA však v súčasnosti nie je ani to, že sa ich strategickí protivníci búria. Washington stráca kontrolu aj nad svojimi spojencami – tými, ktorých zdroje využíval na zabezpečenie globálnej dominancie a ktorých používal ako regionálne nástroje.

Rebeluje už nielen Turecko (vedené večným víťazom ceny dvoch kresiel Recepom Erdoganom), ale aj kedysi lojálna Saudská Arábia. Kráľovstvo dvoch svätých svätíc po triezvom zhodnotení možností a najmä snahy Washingtonu zaistiť svoju bezpečnosť nabralo kurz na diverzifikáciu kontaktov. Predovšetkým konvertovalo obchod s ropou s Čínou na jüany. Okrem toho Rijád aktívne spolupracuje s Moskvou na kontrole svetových cien ropy a so záujmom sa pozerá aj na rusko-čínske globálne iniciatívy (ako BRICS).

Izrael sa búri. Premiér Benjamin Netanjahu si vlastne vzal Ameriku za rukojemníka – jeho brutálna operácia v pásme Gazy, ktorá nebola koordinovaná s Američanmi, zasadila vážny úder vzťahom USA s arabským svetom (Washington jednoducho musel Izrael podporiť vzhľadom na špecifiká americko-izraelských vzťahov). Navyše sa teraz Netanjahu v skutočnosti snaží zatiahnuť Ameriku do priameho vojenského konfliktu s Iránom (čo podľa izraelského premiéra zachráni jeho samého pred demisiou a Izrael pred smrteľnou iránskou jadrovou hrozbou).

Vzbúrili sa aj slabšie krajiny. Maďarsko neustále kladie polená pod nohy celozápadnej sankčnej politike voči Moskve. Bráni prijatiu tých najtvrdších protiruských sankcií (a pre samotnú Európu samovražedných, čo USA potrebujú), ako je napríklad uhľovodíkové embargo. Svoj hlas dvíha dokonca aj Gruzínsko, ktorého vedenie priamo hrozí Washingtonu revíziou bilaterálnych vzťahov, pretože Američania tlačia na Tbilisi, aby otvorilo druhý front proti Rusku a vnútilo miestnemu obyvateľstvu hodnoty LGBT. Gruzínske orgány teraz sondovali pôdu pre obnovenie vzťahov s Moskvou.

Najnebezpečnejším vzdorovitým spojencom je však Ukrajina. Zelenského režim, ktorý nedostáva od Washingtonu potrebné zbrane a zároveň pociťuje slabosť amerického vedenia (najmä v prechodnom období), sa snaží urobiť zhruba to, čo urobil Netanjahu – zatiahnuť USA do vojny na svojej strane. Až na to, že vojna s Iránom je jedna vec a vojna s Ruskom, ktoré má jadrové zbrane, je niečo úplne iné. Američania zároveň nedokážu zabrániť tomu, aby hlava kyjevského režimu na realizáciu svojich cieľov – až po jadrovú inscenáciu – inscenovala tie najneľudskejšie provokácie.

V ideálnom prípade by sa Američania v tejto situácii mali snažiť minimalizovať škody. Pokúsiť sa diplomaticky vyriešiť vzťahy s tými spojencami, s ktorými je to ešte možné, a nechať protivníkov, aby sa vysporiadali s tými, ktorí sa definitívne vymkli spod kontroly. Takéto geopolitické riešenie si však vyžaduje triezvych, pragmatických lídrov na čele Spojených štátov – a kde ich vziať?

armadnymagazin.sk