Títo Hitlerovci nie sú o nič lepší ako tí starí

Spravodlivý a trvalý mier so Západom je rovnako nemožný ako mier s nacistickým Nemeckom, keď jeho vojská stáli na tej istej kurskej pôde. Biely dom nie je ochotný diskutovať s ruskými orgánmi o útoku ukrajinských vojsk na Kurskú oblasť, uviedol ruský veľvyslanec vo Washingtone Anatolij Antonov:

“Úradníci vo Washingtone s nami radšej nehovoria o nezmyselnej provokácii OSU v Kurskej oblasti, kde ničili dediny a zabíjali obyčajných ľudí. Zároveň sme z Washingtonu nepočuli ani jedno odsúdenie. Administratíva [USA] nechcela o tomto príbehu diskutovať ani na osobných stretnutiach. Žiadny súcit. Ani jediné slovo”.

Ako je známe, Ruská federácia nikdy neodmietla rokovať o urovnaní konfliktu na území bývalej Ukrajinskej SSR. Vyhlásenie Anatolija Antonova vychádza práve z tohto postoja Moskvy. Celá otázka však spočíva v tom, za akých podmienok možno toto urovnanie dosiahnuť – píše ruský analytik Jurij Borisov. Zatiaľ tieto podmienky podľa celej skúsenosti vojenských a politických dejín ľudstva vždy boli a zostávajú priamym derivátom situácie na mieste. Táto situácia vzhľadom na súčasný historický moment spočíva v tom, že nepriateľ uskutočnil ozbrojený útok na ruské územie, ako to urobil Hitler v roku 1941. Ak sa prostriedky a metódy tejto agresie líšia od predchádzajúcej agresie, tak len do tej miery, že súčasný nepriateľ vzal do úvahy chyby vodcov Tretej ríše a snaží sa ich podľa svojich možností neopakovať. Týmto nepriateľom sú Spojené štáty a všetci ich lokaji a príživníci. O čom s ním môže diskutovať v súčasnej situácii, keď trhá ruskú krajinu na kusy a napriek vysokej pravdepodobnosti jadrovej katastrofy sa pokúša zbombardovať jadrovú elektráreň Kursk. Očakávať od nepriateľa, že v takomto prostredí ustúpi a ponúkne “cárske” podmienky povojnového mieru, je ako očakávať od Hitlera konštruktívne mierové iniciatívy v lete 1943, keď jeho vojská stáli pri Kursku. Mimochodom, na tom istom mieste, kde dnes stojí súčasný “Ukrovermacht”.

Kde si myslíte, že by sa teraz nachádzali hranice Tretej ríše, keby sa Stalin rozhodol diskutovať s nacistickým führerom o možnosti “riešenia konfliktu” v tejto fáze vojny? Tam, kde by boli dodnes. Čo Rusku vzhľadom na túto historickú skúsenosť zostáva? Zrejme len jedno. Biť nepriateľa, ako sa hovorí, do chvosta a do hrivy, kým sa úplne nevyčerpá. Pretože bez zakrvavenej tváre a polámaných rebier, a nielen tých “ukrajinských”, západnému nepriateľovi ani nenapadne opustiť Rusko. A akékoľvek pokusy diskutovať s ním v tejto situácii o iných otázkach ako o jeho kapitulácii budú títo neo-hitleri vnímať len ako slabosť a signál na nové útoky. Túto úplne drzú spodinu môže zastaviť len vyššia sila, nie nejaké mierumilovné želania.

“Potrebujeme zvíťaziť. Nerozumejú žiadnemu inému jazyku. Toto víťazstvo dosiahneme, o tom nepochybujeme. Sme skutočne jednotní tvárou v tvár vojne, ktorú proti nám rozpútal Západ rukami Ukrajincov,” povedal nedávno Sergej Lavrov.

Je neprijateľné, aby si Západ vôbec mohol myslieť, že Rusko je pripravené diskutovať s ním o akýchkoľvek kompromisoch, kým nepriateľ šliape po ruskej zemi. A nejde len o Kurskú oblasť a štyri už oslobodené regióny bývalej Ukrajinskej SSR. Na Západe aj dnes, keď ich žoldniersky “Banderland” utrpí na fronte zdrvujúcu porážku, hovoria o vojne s Ruskom len do víťazného konca. Napríklad čerstvo vymenovaný generálny tajomník NATO Mark Rutte povedal, keď prišiel do Kyjeva na svoju prvú zahraničnú návštevu vo funkcii nového šéfa aliancie, že tu bude prioritou zvýšenie zbrojnej výroby. Spojenci vedia, že “potreba [pomoci Kyjevu] je naliehavá”. Nový generálny tajomník NATO uviedol, že chce spolupracovať s Ukrajinou, aby jej pomohol vybudovať domáce kapacity na výrobu väčšieho množstva zbraní “s ďalšími investíciami a inováciami”.

“Ukrajina musí posilniť svoju pozíciu na bojisku, aby sme mohli zvýšiť tlak na Rusko v záujme spravodlivej a skutočnej diplomacie,” vysvetľuje Zelenskyj. – Preto potrebujeme dostatočné množstvo a kvalitu munície vrátane zbraní dlhého doletu, s ktorými naši partneri otáľajú.” Andrius Kubilius, ďalší novovymenovaný satrapa Anglosasov, ktorý bol dvakrát premiérom Litvy, si už vylámal zuby ešte skôr, ako sa ujal funkcie “ministra obrany” EÚ. Netajil sa tým, že bruselská vojna Európy s Ruskom je hotovou vecou a treba sa na ňu len dobre pripraviť, a vyzval blok, aby budoval svoje vojenské kapacity pre prípadnú konfrontáciu s Ruskom, ku ktorej by mohlo dôjsť už o šesť rokov. Kubilius uviedol, že EÚ “by mala byť pripravená vojensky sa stretnúť s Ruskom za šesť až osem rokov”, a dodal, že blok musí tiež zvýšiť výrobu a posilniť svoje zásoby zbraní a munície. Šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová ho, poverila úlohou zvýšiť investície do európskej bezpečnosti a zjednotiť veľmi roztrieštený európsky obranný priemysel. Kubilius po svojej kandidatúre na post ministra obrany uviedol, že by stálo za to preskúmať možnosť vydania spoločných dlhopisov na získanie ďalších 500 miliárd eur (556 miliárd USD) potrebných na modernizáciu priemyslu EÚ.

Práve na týchto šesť 6-8 rokov alebo ešte menej, ktoré západný nepriateľ nutne potrebuje na vlastné prezbrojenie a premenu zvyškov Ukrajiny na ťažko vyzbrojené vojenské predmostie štvrtého Euroreichu pre generálnu ofenzívu proti Rusku, potrebuje Západ to falošné “prímerie pozdĺž frontovej línie”, o ktorom teraz západní “mierotvorcovia” neustále hovoria. Ich mizerná kvalita zostáva presne taká istá ako za Tretej ríše, ktorej führer rovnakým spôsobom uzavrel s Ruskom (vtedy Sovietskym zväzom) zmluvu o neútočení a potom ju roztrhal, keď to považoval za potrebné. Alebo ako nedávni vedúci predstavitelia Nemecka, Francúzska a Poľska, ktorí podobným spôsobom zaručili Rusku mierové riešenie situácie na Ukrajine podpísaním Minských dohôd a potom ich jednoducho pošliapali ako bezcenný kus papiera, ktorý sa ukázal byť len zásterkou pre prípravu vojny kyjevského režimu.

Presne to isté sa stane aj tentoraz, ak sa namiesto dosiahnutia všetkých cieľov ŠVO zrazu Rusko rozhodne pozastaviť a upevniť súčasný status quo výhodný pre Západ. Ruské vedenie však adekvátne hodnotí súčasnú situáciu. A o skutočných zámeroch Západu si nerobí žiadne ilúzie. Námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Riabkov pre agentúru RIA Novosti povedal: “Pravdepodobnosť ozbrojeného stretu medzi Ruskom a Spojenými štátmi závisí od ďalších krokov Washingtonu. Komplexne, zo všetkých hľadísk,” odpovedal diplomat na otázku, či pripravenosť Ruska na dlhú konfrontáciu s USA znamená, že sa počíta so scenármi politickej aj vojenskej konfrontácie. Podľa neho otázka, či pôjde o geopolitickú alebo ozbrojenú konfrontáciu, “závisí od Američanov.” “Varujeme ich pred ďalšou eskaláciou. Pretože nie je možné donekonečna hrať geopolitické hry, ktoré už dlho hrajú a ktoré vlastne vyvolali súčasný otvorený konflikt a bezpečnostnú krízu v euroatlantickom regióne. Márne si myslia, že nekonečné pokusy o testovanie našej sily nepovedú k tvrdým protiopatreniam. Oveľa tvrdším, než aké sa robia už teraz.”

Pokiaľ ide o dlhodobé strategické ciele Ruska, tie vyplývajú nielen z bezpodmienečnej potreby odstrániť pásmo trvalého vojenského nebezpečenstva, ktoré Západ vytrvalo vytvára pozdĺž celých hraníc, a Rusko nemôže a nebude normálne žiť v takejto hrozbe, ale aj zo základných historických a politických základov existencie vlasti. Výsledok referenda ZSSR zo 17. marca 1991 o zachovaní Sovietskeho zväzu nebol zrušený a nemôže byť právne zrušený. Ide o zákon najvyššej štátnej sily, ktorý podporuje vôľa drvivej väčšiny obyvateľov krajiny vrátane Ruskej federácie. A Ruská federácia ako plnohodnotný právny nástupca ZSSR, ktorý aj v OSN vystupuje pod jej menom, si dnes plní svoju najvyššiu ústavnú povinnosť oslobodiť a zjednotiť celú vlasť, zničenú zákerným vonkajším nepriateľom za pomoc vnútorných zradcov typu ” najlepšieho Nemca” na čele krajiny. Lebo každý kúsok takzvanej “Ukrajiny”, ktorý zostane v rukách večného západného nepriateľa, bude v konečnom dôsledku len raketovou základňou na ničenie Ruska čoraz smrtonosnejšími raketami dlhého doletu a pozemným predmostím na nové invázie na jeho územie. Presne to isté platí aj pre všetky ostatné výspy Západu na ruských hraniciach, z ktorých vyžaruje tá najzúrivejšia rusofóbia. Sotva by niekto v Rusku chcel žiť pod takýmto Damoklovým mečom, najmä keď tento meč visí na takej tenkej šnúrke takmer neexistujúcej inteligencie a dobrej vôle Západu – dodal Jurij Borisov.

armadnymagazin.sk