Svedkovia Kovidovi: Odkiaľ pochádza ich patologická viera a fanatická nenávisť voči neočkovaným?

Pozná to asi každý nezaočkovaný: tú tichú nevraživosť, prípadne až otvorenú agresiu zo strany zaočkovancov. Tú ťažko ovládnuteľnú túžbu dať nám najavo svoju pravdu a pohŕdanie. Prečo to tak je?

Dávajú nám všemožne najavo svoje presvedčenie, že my nezaočkovaní máme vymyté mozgy, že sme ovplyvnení, postihnutí, retardovaní a kadečo iné. Vidia v tom akúsi diagnózu, nejaké primitívne zlo, ktorý nás núti veriť v niečo, čo je, podľa nich, úplne hlúpe a nezmyselné.

Poďme sa však pozrieť na nich. Či náhodou to nie sú práve oni, kto sa stal obeťou nejakého psychologického mechanizmu, ktorý spôsobil ich iracionálnu až fanatickú vieru v božstvo svätej vakcinácie. „Vakcína nás zachráni, jedine vakcína je riešením, vakcína je sloboda, nevakcinovaných treba čo najprísnejšie trestať…“ Nepripomína vám to nejakú sektu?

Iracionálna viera ako psychická opora

Tá podobnosť však nie je náhodná. Ľudia oddávna vedia, že viera, a to akákoľvek, má na duševné rozpoloženie človeka pozitívny vplyv. A to je presne to, čo človek v týchto neistých a divných časoch potrebuje.

Zdá sa, že prinajmenšom v najbližších rokoch je nereálne očakávať, že svet sa vráti k normálu, do stavu, ako sme ho poznali: s možnosťou bezstarostného pohybu medzi ľuďmi, posedávania s blížnymi v kaviarni, reštaurácii či inom podniku, s možnosťou voľného cestovania po celej planéte. So svetom sa čosi stalo, čosi otriaslo všetkými našimi istotami. Všetky tie zlovestné zmeny zasiahli psychickú pohodu a rovnováhu každého z nás. A každý z nás s tým naložil po svojom.

Niekto začal s tým bojovať, začal analyzovať a začal pochybovať o veciach, o ktorých sa nepochybovalo. Niekto sa uzavrel do seba a utiekol do nejakej inej dimenzie. Iný si nahovára, že sa vlastne nič nedeje a všetko je tak, ako bolo. A nemalá časť obyvateľstva si pripustila, že sa čosi nepríjemné stalo, ale existuje riešenie, ktoré nás všetkých spasí a zas všetko bude tak, ako kedysi, za starých dobrých čias. Barlička v podobe iracionálnej viery vo vakcináciu je veľmi elegantným riešením. Pichnú nám pár včeličiek a všetko bude ako predtým…

Čo urobí pštros, keď mu vytiahnete hlavu z piesku?

Milosrdný sebaklam, to je fenomén pre ľudskú psychiku absolútne prirodzený, netreba sa mu čudovať. Prirodzené sú aj sprievodné príznaky. Keďže podstatou tohto riešenia je pštrosí princíp – strčiť hlavu do piesku – tak títo ľudia potrebujú, aby im ich vieru nikto nenabúraval. A presne to robí každý, kto v ich vakcinačné zlaté teľa neverí, kto spochybňuje absolútnosť účinnosti vakcín, kto dokonca hovorí o ich potenciálnej škodlivosti a nebezpečnosti. Zle im robí už len to, že vedľa nich s odlišným názorom existujete.

Preto nenávidia každého, kto sa nechce dať zaočkovať, kto cituje seriózne odborné štúdie, ktoré oficiálnu vakcinačnú propagandu spochybňujú, kto nie je oddaným otrokom celej tej koronafašistickej testovacej, vakcinačnej, certifikačnej, sledovacej, kovidpasovej mašinérie. Nehovoriac už o tých, ktorí sa snažia im tú pštrosiu hlavu z piesku vyťahovať, otvárať im oči a ukazovať, že vakcína nie je jedinou cestou ku spaseniu.

Každý takýto človek im totiž berie ich vieru, a tým im berie nádej na to, že po vakcinácii už bude dobre. Berie im nádej, že vakcína im navráti všetko, o čo prišli. A preto ho nenávidia, preto sú voči nemu agresívni.

Logika, slušnosť, tolerancia… len keď sa to hodí

Preto sa v súvislosti s ochorením Covid-19 tak zúfalo upínajú na svoje mantry a na svojich kazateľov, nasilu zatvárajú oči pred všetkými faktami, ktoré nie sú v súlade s ich vierou a militantne reagujú na každý odlišný názor nielen na očkovanie či liečbu, ale aj na tzv. protipandemické opatrenia, na ktoré sa niekedy hodí skôr výraz „korona teror“.

V tomto ich džiháde aj logika ide bokom. Je až smiešne ako zúrivo bojujú proti neočkovaným, pričom im ani nenapadne sa zamyslieť nad tým, že tým vlastne dávajú najavo svoju nedôveru k očkovaniu: veď ak to očkovanie naozaj funguje, tak oni ako zaočkovaní sú predsa chránení…

Hoci sa verbálne hlásia k slušnosti, tak im nedochádza, že je vrcholne neslušné nanucovať druhým svoje presvedčenie. Hoci sa tak vehementne hlásia k slobode, tak nejako nechcú chápať, že sloboda sa začína a končí možnosťou slobodne vyznávať a prejavovať svoj názor. A hoci sa tak hrdo hlásia ku kritickému mysleniu, tak vôbec nepripustia, že základom kritického myslenia je pochybovať a brať do úvahy aj možnosť, že pravda môže byť aj niekde inde, než len tam, kde to povie autorita, na ktorú ukáže pán.

Ivan Lehotský

hlavné správy