Súdruh Weiss večne živý. Príbeh neporaziteľného komunistu

31.január 2023, 05:45 Čo sa stalo v roku 1989? Zvykne sa konštatovať, že došlo k zmene režimu. Že spoločnosť zvrhla komunistický režim a nastolila slobodu. Skutočne?

Tak sa na to pozrime. Za výrazného exponenta komunistickej strany na Slovensku možno bez zaváhania označiť Petra Weissa.

Členom KSČ sa stal v roku 1977. Do januára 1990 (!) viedol Výkonný výbor KSS. Predtým pôsobil na pozícii vedeckého tajomníka Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS. Na programovej konferencii strany koncom apríla 1990 weissovci odmietli kolektívnu vinu komunistov za obdobie pred rokom 1989. Na to netreba zabúdať.

Bol jedným z hlavných iniciátorov transformácie KSS, ktorá z pôvodných 450 tisíc členov mala v roku 1990 ešte dvestotisícovú základňu. Od 1. decembra 1990 vystupovala ako KSS-SDĽ a od 26. januára 1991 ako SDĽ – Strana demokratickej ľavice. Od roku 1990 bol Weiss poslancom Slovenskej národnej rady, pričom v rokoch 1992-1994 vykonával funkciu podpredsedu SNR/NR SR.

Prozápadní „demokrati“ zrazu nepotrebovali spoločnosť dekomunizovať, ako ju komunisti po vojne deratizovali od „ľudákov“ alebo v nemeckom Norimbergu od nacistov.

Weiss sa nestratil ani po odchode Róberta Fica zo strany, po založení strany Smer v roku 1999. Napriek vyhláseniam Fica, že žiaden exponent SDĽ nemôže zastávať nijaké pozície v strane, z Weissa sa čoskoro stal diplomat a štyri roky zastupoval Slovenskú republiku v Maďarsku a vzápätí sedem rokov v Česku.

Vrcholné číslo prezliekania kabátov a nasadzovania masiek na tvár sme zažili v roku 2019. Weiss ako veľvyslanec SR v ČR, prehovoril na tridsiatom výročí na Jáchymovské peklo. Išlo o pietnu spomienku na obete komunizmu v tomto likvidačnom tábore „triednych nepriateľov“ komunistického režimu…

Weiss, podľa jeho slov, November 1989 neprijal ako osobnú porážku, lebo voči politike KSČ a KSS bol údajne veľmi kritický. Odložil legitimáciu strany aj socialistickú demokraciu a vybral sa šíriť liberálnu demokraciu.

Jeho kariéra vyňatím článku štyri z ústavy o vedúcej úlohe strany v spoločnosti vôbec neutrpela, veď už v roku 1992 bol druhým mužom v národnom parlamente. Koncom roku 1993 na tlačovke SDĽ informoval novinárov, že opozícia má dosť poslancov z koaličného poslaneckého klubu HZDS na povalenie Mečiarovej vlády. Politická korupcia?

Privatizéri salašov

A s úsmevom tento komunista dodal, že predsa nepôjdu do vlády až potom, keď sa budú privatizovať koliby a salaše. Slovenská republika nemala za sebou ani rok trvania a vláda už čelila rozkladným útokom zo strany opozície.

V nej si dokonale porozumeli kresťanskí demokrati s bývalými vrcholovými komunistami, čo je pikantné a zároveň varovné aj pre súčasnosť, keď počúvame o bratríčkovaní sa liberálov a nových pravicovo „modrých“ nielen s tzv. kresťanskými, ale aj sociálnymi demokratmi a neomarxistickými progresívcami… Čo moc nedokáže?!

V roku 2021 udelil predseda NR SR Boris Kollár cenu J. M. Hurbana in memoriam trom členom Bielej légie Antonovi Tunegovi, Albertovi Púčikovi a Eduardovi Tesárovi. Komunisti ich popravili na výstrahu, aby mládeži nenapadlo ísť proti totalitnému a protislovenskému režimu a dožadovať sa vrátenia slovenskej štátnosti.

O rok neskôr udelila týmto trom martýrom aj prezidentka republiky najvyššie štátne vyznamenanie. A Weiss sa odviazal. V závere článku, ktorým dehonestuje všetko nekomunistické píše: „Tak, ako platí, že občana pri konaní neospravedlňuje neznalosť zákona platí aj to, že najvyšších ústavných činiteľov na čele s prezidentkou neospravedlňuje ich neznalosť slovenskej histórie.“ Lebo

podľa Weissa na výklad slovenskej histórie majú patent výhradne komunisti a bývalí marxistickí kvázihistorici.

Komunistická historička povedala, že Svätopluk nebol kráľ, komunista Weiss povedal, že slovenskú identitu odvodzujeme od SNP. Weissovi sa v roku 1992 podarilo presadiť v parlamente 29. august za štátny sviatok napriek tomu, že: „v parlamentnej rozprave Anton Neuwirth označil SNP za čierny deň.“

Komunista Weiss teda národnú a štátnu tradíciu odvodzuje od SNP, ktoré prvú štátnosť povalilo a obnovilo centralistické Československo.

Weiss, aj keď mal kritický postoj k politike KSČ a KSS, mentálne zostal komunistom.

On síce odmietol kolektívnu vinu komunistov do roku 1989, no akosi zabudol, že to boli práve komunisti, ktorí ľudákov už po prechode frontu, nielen po roku 1948 zatvárali, lynčovali, vešali, jednoducho vyhladzovali. Tvrdo, surovo uplatnili kolektívnu vinu za to, že si „ľudácky režim“ v rokoch 1939-1945 dovolil poslať komunistov do ilegality. Na rozdiel od červených, ich tí „zlí ľudáci“ ani nevešali, ani nemučili.

Komunisti prehlbovali triednu nenávisť a robia tak dodnes

Stačí si zapnúť RTVS. Dejinami Slovákov a Slovenska sprevádzajú výlučne komunisti. Výborne sa hodia k progresívcom. Komunistický manifest uvádza, že „proletár nemá vlastníctvo, jeho pomer k žene a deťom nemá už nič spoločné s buržoáznymi rodinnými vzťahmi“.

Ako keby sme sa začítali do gender ideológie. „Zákony, morálka, náboženstvo sú pre neho (pozn.: proletára) len buržoázne predsudky….“ Asi tak, morálka, zákony, vzťah k žene… všetko také dnešné, progresívne a opäť „pokrokové“, všakže? Či nie, súdruhovia neomarxisti, multikulturalisti, genderisti…

Pápež Lev XIII. vydal 28.decembra 1878 veľkú encykliku „Quod Apostolici muneris“, proti socialistom, komunistom a nihilistom.

Dal podnet na zakladanie ľudových strán, aby v parlamentoch presadzovali kresťanskú politiku. Preto prvými predsedami boli kňazi. Na Slovensku Andrej Hlinka, v Česku Jan Šrámek. Ale o tom komunista súdruh RSDr. Weiss nemá ani potuchy.

Keby súdruh Peter Weiss rozumel aj niečomu inému než Komunistickému manifestu, iste by v roku 1994 nevstúpil do vlády s KDH, ktoré sa hrdilo antikomunizmom…

Politické manželstvo medzi komunistami a kresťanskými demokratmi

Ale aj neskôr komunisti spolupracovali výhradne s KDH. Na prvý pohľad antagonizmus, ale Ján Čarnogurský pred novinármi jasne zdôrazňoval, že KDH nie je konfesná strana. Ešteže tak. Obaja politici majú ešte niečo spoločné: rovnaký prístup k hlasovaniu o návrhu zákona o zániku federácie.

Historik, profesor a poslanec Federálneho zhromaždenia Matúš Kučera si takto spomína na rokovania s poslaneckými klubmi: „ Esdeľáci hovorili, my sme za jednotnú československú republiku, my ju nepodelíme, my za slobodnú samostatnú Slovenskú republiku nezahlasujeme.“

Máme republiku! – je titul ostatnej publikácie Petra Weisa. Nechcel ju, aká teda môže byť v jeho podaní? Ako môže genetický komunista pochopiť slovenské dejiny? Ako sa môže niekde zaradiť? Iba ak podľa ambícií. Nie ideí.

Alister McGrath v knižke Teória všetkého spomína amerického prezidenta Thomasa Jeffersona, hlavného autora Deklarácie o nezávislosti, ktorý vyjadril nádej, že vznikne prirodzená aristokracia založená na hodnote a genialite a nahradí umelú aristokraciu bohatstva a moci.

Čo sa stalo v roku 1989? V tom roku jestvovala nádej, že umelú aristokraciu bohatstva a moci nahradí prirodzená aristokracia založená na hodnote a genialite. Ale kdeže! To iba komunisti preplávali zo socializmu do kapitalizmu. Ešteže nádej zostáva…

Eva Zelenayová

skspravy