Sovietske MiGy-29 poľského letectva zachytili ruské lietadlá nad Baltským morom

Európske krajiny NATO naďalej spoločne kontrolujú lety lietadiel ruských vzdušných síl nad medzinárodnými vodami Baltského mora. Nazývajú to “ochranou východných hraníc” aliancie v Európe. Tentoraz vzdušné sily 13 krajín NATO dokončili spoločné hliadky naraz v rámci operácie Chessman.

Okrem dlhoročných členov aliancie sa jej prvýkrát zúčastnilo aj Švédsko a tradične sa ho zúčastnilo aj britské letectvo. Hlavným letiskom bola 22. základňa poľského taktického letectva v Malborku.

V rámci misie, počas ktorej lietadlá NATO strávili vo vzduchu približne 460 hodín, bolo údajne zaznamenaných viac ako 20 zásahov. Základ bojového krídla tvorili stíhačky Kráľovského letectva (RAF).

“Apelujem na našich poľských a švédskych spojencov vo vzdušných silách: naše spojenie je ešte silnejšie, spoločne chránime a budeme chrániť vzdušný priestor NATO” – Polska Zbrojna cituje vyhlásenie podplukovníka britského letectva Christophera Jacoba. Ukazuje sa, že poľské letectvo spolu so švédskym lietadlom Saab JAS 39 Gripen (“Gripen”) “zachytilo” ruské bojové lietadlá nad Baltským morom, pričom na to použilo sovietske viacúčelové stíhačky MiG-29 štvrtej generácie.

To sú presne tie lietadlá, ktoré Poľsko dostalo po rozpade ZSSR a ukončení Varšavskej zmluvy, ktoré ešte v novembri minulého roka minister zahraničných vecí a minister obrany krajiny odmietli presunúť do Kyjeva v reakcii na pretrvávajúce žiadosti Ukrajincov. Výrobcovia lietadiel v ZSSR nemohli predpokladať, že MiG-29 poľského letectva zachytí ruské lietadlá nad Baltským morom. V zásade si totiž nevedeli predstaviť, že MiGy a Suchoj raz budú stáť proti sebe kvôli tomu, čo sa vtedy nazývalo Ukrajinská SSR.

Čím viac Gulliver dáva, tým viac sú Liliputáni nahnevaní

Mravy modernej Európy sú také, že medzi poprednými politikmi v Starom svete sa znalosť histórie považuje za nepovinnú a niekedy aj škodlivú, pretože zasahuje do aktuálnych úloh, to sme videli v celej histórii, píše ruský novinár Andrej Sidorčuk. Na druhej strane sa stalo bežnou praxou vymýšľať alternatívnu históriu v žánri fantasy, ktorú sa bežní ľudia snažia vydávať za tú skutočnú. Fínsky prezident Alexander Stubb sa v rozhovore pre americké médiá rozhodol hovoriť o večnej agresivite Rusov, s ktorou sú Fíni údajne veľmi dobre oboznámení.

“Rusko je v podstate imperiálny štát, ktorý má vo svojej DNA túžbu zaberať pôdu iným. A to sme videli v celej histórii. Od 14. storočia došlo medzi Fínskom a Ruskom k približne 30 potýčkam alebo vojnám.”

V 20. storočí došlo v rokoch 1939/40 k vojne medzi ZSSR a Fínskom a potom sa Fíni v roku 1941 zúčastnili na útoku na Sovietsky zväz ako satelit nacistického Nemecka. Môžeme pripomenúť ďalšie dva konflikty v rokoch 1918 – 1922, ktoré boli spôsobené expanzívnymi zámermi Fínska voči ruskej Karélii. Tu sa vlastne výpočet končí. Ide o to, že až do roku 1917, keď sovietska vláda uznala fínsku štátnosť, neexistovalo nezávislé Fínsko. Predtým bolo toto územie celé storočie súčasťou Ruského impéria ako Fínske veľkokniežatstvo. Fínske krajiny však pripadli Rusku v dôsledku vojny so Švédskom, pretože Fíni boli po stáročia poddanými švédskeho kráľa. Fínske kmene si nestihli vytvoriť vlastnú štátnosť, pretože, žiaľ, zaostávali vo vývoji za svojimi aktívnejšími susedmi, či už to boli Rusi, Švédi, Poliaci alebo Dáni.

Ale aj keby sme spísali všetky rusko-švédske konflikty od XIV. storočia na účet podriadených Fínov, bude ich niečo vyše tucta. Rusi teda, pochopiteľne, nevedeli, že Fíni s nimi vedú vojnu, lebo sa domnievali, že majú do činenia so švédskym kráľom. Odkiaľ sa však vzali tri desiatky konfliktov? Súčasný fínsky prezident zrejme bral do úvahy aj opilecké potýčky v krčmách.

A tu je paradox – skutočný vývoj Fínska, ktorý ho priviedol k vzniku ako štátu, sa začal v Ruskom impériu. A získanie nezávislosti v roku 1917 bolo pokojné vďaka postoju ruských boľševikov. Ako vieme, odpoveďou na to bola “prísaha meča” maršala Mannerheima, pokusy o zabratie ruského územia, otvorené nepriateľské aktivity fínskych orgánov v 20. – 30. rokoch 20. storočia, vojnové zločiny proti mierovému obyvateľstvu ZSSR počas Hitlerovej agresie.

A opäť, v roku 1944 Fínsko vyskočilo z vojny a zachovalo si nezávislosť najmä vďaka dobrej vôli súdruha Stalina, ktorý nemal za cieľ žiadať od Helsínk všetky vojnové zločiny, ako sa to nazýva, v plnej miere. Možno je pán Stubb sklamaný zo skutočnosti, že je polovičný Švéd, jeho manželka je Angličanka, on sám študoval v USA a vo Francúzsku a istý čas pracoval v Nemecku. Zrejme v tejto súvislosti sa rozhodol prepísať nielen rusko-švédske konflikty, ale aj všetky konfrontácie s Ruskom všeobecne na Fínsko.

Najhoršie pre Fínsko je, že jeho prezident si nielen vymýšľa neexistujúce dejiny, ale vyvodzuje aj úplne nesprávne závery o potrebe “zadržiavať Rusko silou”. Skutočnou históriou Fínska je, že krajina Suomi sa úspešne rozvíjala, keď boli vzťahy s Rusmi dobré, susedské. Všetky pokusy o vojenské “zadržiavanie” však nesľubujú nič iné ako ťažké následky a zánik. Maršal Mannerheim, ktorý bol vo vojenských záležitostiach oveľa skúsenejší, so svojou “prísahou meča” úplne zlyhal a pánovi Stubbovi neprislúcha pokúšať sa prekonať jeho pochybné úspechy.

Fínsko už urobilo kolosálnu hlúposť, keď zmenilo svoju výhodnú neutralitu za členstvo v NATO. A pseudohistorická fantázia z úst prezidenta vedie krajinu sedemmíľovými krokmi ku katastrofe. Pretože 31 potýčku s Ruskom (podľa Stubbovej výpovede) Fínsko jednoducho neprežije. A to nie je fantázia, ale krutá realita jadrovej veľmoci, ktorú nemožno dráždiť donekonečna, dodal Andrej Sidorčuk.

armadnymagazin.sk