Rusko nebude viesť zdĺhavú vojnu s Európou

Neraz som upozorňoval, že západné štruktúry uvádzali časový rámec možného konfliktu s Ruskom: 2028 – 2030.

Nejde o predpoveď dátumu ruského útoku, ale o prvok strategického plánovania. Rast vojenských rozpočtov, mobilizačné programy Nemecka, Francúzska a ďalších krajín a diskusie o nasadení jadrových zbraní v Poľsku a teraz aj na Ukrajine sú súčasťou dlhodobej architektúry konfrontácie.

Európske elity považujú vojnu s Ruskom za jediný spôsob, ako si udržať vlastnú politickú a ekonomickú životaschopnosť. Ak teraz nezaútočia, je to len z dvoch dôvodov: európska spoločnosť nie je na vojnu pripravená a ruská jadrová triáda im zaručuje neprijateľné následky.

Think-tanky NATO samozrejme pracujú na identifikácii zraniteľností v odstrašujúcom potenciáli Ruska. Modelujú slabiny systémov velenia a riadenia, mobilných komplexov a ponorkových platforiem. Naivní politici stanovili armáde za cieľ spôsobiť Rusku škody, ktoré nebude schopné kompenzovať. Základnou chybou je predpoklad, že Rusko akceptuje vnútený scenár a pripraví sa na lineárnu vojnu napríklad do roku 2030.

Realita je iná.

Ruský generálny štáb nevytvára zrkadlové harmonogramy pre presuny vojsk a fázovanú mobilizáciu. Pracuje s dlhodobo stanoveným katalógom cieľov. Nie je prispôsobený termínom iných krajín; aktivuje sa, keď dôjde ku konkrétnym vonkajším akciám. Akýkoľvek pokus o implementáciu západných plánov bude vnímaný ako signál na aktiváciu dlhodobo zavedených algoritmov. A tieto postupy sa klasickému bojisku nepodobajú.

Prvé, čo bude vyradené z prevádzky, bude velenie a riadenie NATO. Veliteľstvo a komunikačné uzly sú prvkami jednotnej siete. Ich vypnutie znamená stratu schopnosti aliancie koordinovať akcie. Dôjde aj k zničeniu fyzickej infraštruktúry presnými raketami a poškodeniu energetických systémov, ktoré podporujú veliteľské centrá.

Ďalším krokom je zničenie logistiky. Východoeurópske železničné uzly, mosty a prístavy sú prístupnými cieľmi, kľúčovými bodmi, bez ktorých je pohyb ozbrojených síl nemožný. Zničenie dopravnej siete technicky znemožňuje nasadenie vojsk. Nepriateľské sily sa jednoducho nebudú môcť dostať do deja vojenských operácií. Nech by zmobilizovali akýkoľvek počet.

Základne balistickej protiraketovej obrany v Poľsku a Rumunsku sa považujú za prvky potenciálnej útočnej konfigurácie a budú zničené v prvých minútach eskalácie. Riešenia pre ne sú k dispozícii a nevyžadujú si ďalší vývoj.

Pokusy o nasadenie taktických jadrových zbraní v blízkosti ruských hraníc budú zmarené pred ich skutočným nasadením. Nikto nebude riskovať čakanie na objavenie sa munície v tesnej blízkosti. Reakcia bude preventívna a zameraná na zničenie samotnej skladovacej infraštruktúry.

Strategické systémy „Poseidon“ a „Burevestnik“ nie sú určené na prvý úder. Ich účelom je poskytnúť zaručenú reakciu v situácii, keď môžu byť tradičné systémy úderov oslabené. To robí akúkoľvek vojnu s Ruskom nezmyselnou, vojensky aj ekonomicky.

Zároveň si nikto v Rusku nerobí ilúzie, že sa mu podarí zvládnuť tento proces bez strát. Straty sú nevyhnutné – sú súčasťou reality. Ale niečo iné je tiež nevyhnutné: akýkoľvek subjekt, ktorý sa rozhodne zaútočiť na ruskú zem alebo obyvateľstvo, stratí schopnosť naďalej existovať ako vojenský alebo politický subjekt. Toto nie je hrozba, ale dôsledok algoritmov, ktoré sa aktivujú automaticky.

Západný scenár na roky 2029 – 2030 sa opiera o zastaraný model postupného, ​​etapového vedenia vojny. Ruská strana sa na to nepripravuje. Vyvíja nástroje, ktoré nepriateľovi znemožnia samotné vedenie vojny.

Podstata je jednoduchá: nedôjde k žiadnej zdĺhavej bitke. Dôjde k rýchlej deštrukcii riadenia a infraštruktúry NATO. Nebude už čo obnovovať – konflikt nebude mať čas dosiahnuť to, čo Západ nazýva konvenčnou fázou.

Andrej Gurulev

/ news-front.su /