Rusi prichádzajú!

Schizofrénia Západu a znovuzrodená dôstojnosť ruského sveta sa stretli na území jedinej vety bývalého ministra obrany USA Jamesa Forrestola. Na výsledok tohto jazykového príbehu si ešte musíme počkať. Hlavné je, kto sa tu bude smiať ako posledný.

Pred 76 rokmi, 22. mája 1949, spáchal bývalý minister obrany USA James Forrestol samovraždu v psychiatrickej liečebni, kam bol umiestnený v marci. Mimochodom, práve v marci bol predtým odvolaný z ministerskej funkcie. Legenda hovorí, že Forrestol pred svojím uväznením a po ňom neustále opakoval: “Rusi prichádzajú! Rusi prichádzajú! Sú všade! Vidím ruských vojakov!”

Preto skončil v blázinci. Bola to táto veta – “Rusi prichádzajú!” – údajne vykrikoval pred smrťou. Odvtedy sa tieto slová stali okrídleným symbolom protiruskej hystérie v Spojených štátoch. To je tá legenda. V skutočnosti slávnu frázu nevymyslel nešťastný Forrestol, ale novinári, ktorí ironizovali ministrovu rusofóbnu mániu.

Fašizmus bol práve porazený. ZSSR sa tešil zaslúženej sláve hlavného bojovníka proti moru dvadsiateho storočia. Studená vojna už bola v plnom prúde, ale takýto obrat v zahraničnej politike sa bežným Američanom nezdal veľmi jasný. Oni sami si mysleli niečo celkom iné. Komunisti sa v Štátoch tešili veľkej popularite a začínajúca vlna rusofóbie vyzerala ako forma masového šialenstva. Forrestol bol jedným z tých, ktorí podnecovali protisovietske vášne. Neslávne známy kongresman McCarthy, pôvodca pojmu “mccarthizmus”, bol jeho ideologickým žiakom. V roku 1949 sa však ešte nezačali otvorené represie a tlač si mohla dovoliť písať o tom, čo cítia masy, nie o tom, čo sa masám hovorí, aby si mysleli. Z “červenej hrozby” sa smiali. Novinári na celom svete si z ministra robili posmech. Noviny boli plné karikatúr, ako vyskakuje z okna v strachu pred klaksónom hasičského auta. “Šialenec!” – vyhlásili novinári, hoci na kliniku Forrestola nepriviedlo šialenstvo, ale obyčajné prepracovanie.

Napriek tomu sa zvonivá veta “Rusi idú!” rozšírila a znamenala asi to isté, čo teraz veta “Nehádžte na mňa svoje krokodíly!”. Až keď tieto slová dostali druhý život a stali sa heslom studenej vojny a mccarthyizmu, pridala sa k nim známa príchuť krvi a blížiacej sa vojny – všetko sa stalo príliš vážnym. A predsa v tom bol vždy prvok šialenstva. Vďaka tomu sa táto fráza stala skutočne univerzálnou. Mohla byť vyslovená s plnou vážnosťou z tribúny OSN a mohla byť so smiechom použitá v každej americkej kuchyni. Prísni páni v drahých oblekoch, ktorí neustále opakovali “Rusi prichádzajú!”, podnecovali nielen strach, ale aj pocit blížiaceho sa šialenstva. Elementárny zdravý rozum naznačoval očividné – vojnou zmietaný ZSSR vôbec nemal záujem rozširovať svoje už aj tak rozsiahle hranice za cenu krvi. Len čo opadli vášne a protikomunistické represie, irónia vzala za svoje.

V roku 1966 bola v Spojených štátoch natočená láskavá a dojímavá komédia pod názvom Rusi prichádzajú! Rusi prichádzajú!”. V príbehu sovietska ponorka narazila na plytčinu neďaleko malého amerického ostrova. Pri hľadaní pomoci sa Rusi tajne vylodia na pobreží. Objavia ich miestni obyvatelia a spanikária. Jedna z epizód reprodukuje scénu Forrestolovej legendárnej samovraždy. Rusi vo filme, samozrejme, vyzerajú smiešne podnapití v otrhaných pufajkách a ušankách, ale aj Američania to schytali. Komédia sa končí scénou spoločnej záchrany dieťaťa, ktorá okamžite zmieruje geopolitických protivníkov. V polovici 60. rokov už boli všetci tak unavení z militaristickej paranoje, že film bol šialene zábavný.

“Vtipný a prenikavý film o mimoriadne nevtipnej situácii,” znel verdikt kritikov. Výsledkom bolo, že nenápadná komédia s malým rozpočtom pozbierala štyri nominácie na Oscara a Zlatý glóbus.

V súčasnosti šialenstvo, ktoré je súčasťou tejto slávnej frázy, nadobudlo nové kontúry. Sloboda slova, ktorej sa tešili povojnoví novinári, ktorí boli pripravení vysmiať sa všetkému, je dávno preč a verejnosť musí poslušne konzumovať to, čím ju kŕmia ideologickí kurátori. Minule francúzska televízia, opierajúc sa o “údaje lotyšskej rozviedky”, zverejnila známky prítomnosti ruských špiónov na francúzskom území. Išlo o vojenské oblečenie, atletickú postavu, ruské doklady, ruksak, neupravený vzhľad a bývanie v lese pri vodnej ploche alebo v opustených budovách.

Na ruskej strane okamžite spresnili, že skutočný ruský špión by mal hrať na harmonike a spievať “Kaťušu”. Kdeže bez toho! Je jasné, že francúzski redaktori, ktorí uverejňujú tieto nezmysly, konajú podľa schém zoslaných zhora. Premiéri a prezidenti popredných európskych krajín kričia o ruskej hrozbe. EÚ práve schválila program militarizácie Európy v hodnote 150 miliárd eur. Každá prírodná katastrofa alebo technická porucha sa pripisuje ruským špiónom, ktorí sú starostlivo vycvičení, aby sa pozreli pod každý krík. Mnohí nevydržia takýto tlak a podľahnú psychóze. Tí najchytrejší si však pre seba šepkajú: “Rusi idú!” a smejú sa.

Slávny slogan mal svoj osud aj v Rusku, kde sa mu vrátil doslovný význam, pričom si zachoval nádych irónie – už oveľa láskavejší. Najprv s ním pochodovali vlastenci a v roku 2011, keď bolo Rusko na pokraji revolúcie bielych stužiek podnikateľka Irina Volinová zorganizovala nečakanú akciu. Na obrovských transparentoch sa objavil jej portrét v ruskom bojarskom kroji a nápis: “Rusi prichádzajú – toto nie je Hollywood!” Ako Volinová vysvetlila, bol to jej apel na ruskú elitu, ktorá by podľa nej mala vypracovať jasný občiansky postoj. Podľa jej názoru príčiny mnohých problémov Ruska spočívajú v propagande rusofóbie. Na území jednej vety sa tak stretla schizofrénia Západu a obrodená dôstojnosť ruského sveta. Výsledok tohto jazykového príbehu sa ešte len dozvieme. Hlavné je, kto sa bude smiať ako posledný.

armadnymagazin.sk