QR kódy: sú našou novou identitou. A tiež naším novým biľagom. Uvedomujeme si, čo všetko to môže znamenať?

Odrazu sú všade. Za krátky čas sme si na ne zvykli ako na samozrejmú súčasť sveta, ktorý nás obklopuje. Stali sa novými preukazmi našej identity. A ani nám neprišlo, že s nimi prichádza aj čosi, čo vlastne nemusí byť v poriadku

Ako mravce v mravenisku, ktoré si vymieňajú chemické signály, aj my si prostredníctvom nich posielame informácie o tom, kto sme a či smieme ísť ďalej. Ibaže je tu problém.

Mravec v mravenisku rozumie signálu, ktorý mu jeho kolega posiela, ale my QR kód bez špeciálneho zariadenia rozlúštiť nevieme. Je to jednosmerná informácia: systém, ktorý kontroluje a usmerňuje naše životy, ten si ich číta, ale my nie. Nie sme subjektmi komunikácie, ale len objektmi. Ako ovečky, ktoré majú v uchu plastové visačky, ktoré si samy nedokážu prečítať.

Akosi automaticky sme prijali skutočnosť, že sme odrazu obklopení komunikáciou, ktorej nerozumieme. V informačnej spoločnosti, kde (ešte stále) základnou jednotkou je človek so svojou komunikačnou schopnosťou, najmä prostredníctvom hlasu a písaného slova, je čoraz viac zavádzaný systém, ktorý s človekom nie je kompatibilný, keďže ho človek nevie sám prečítať.

QR kód bol prvotne vyvinutý ako prostriedok na komunikáciu strojov so strojmi. Ako taký môže mať svoje miesto tam, kde komunikujú stroje so strojmi. Avšak v spoločnosti, patrí ľuďom, všade tam, kde prebieha komunikácia a identifikácia, ktorej sa zúčastňujú ľudia, by mal byť používaný jazyk zrozumiteľný nielen strojom, ale aj ľuďom.

Niekto povie, ale veď dnes predsa v každom smartfóne môžete mať čítačku QR kódu. No isteže – ale budete ju vyťahovať vždy, keď okolo seba zbadáte nejaký QR kód? Aj keby niekto bol nadšencom takéhoto spôsobu komunikácie, musí uznať, že jedna strana, v ňom je výrazne znevýhodnená.

A potom je tu ešte jedna dimenzia celej veci: v tom nezrozumiteľnom štvorčekovanom kóde môže existovať viacero úrovní šifrovania informácií, pričom niektoré môžu byť zrozumiteľné iba prostredníctvom špeciálneho softvéru či hardvéru. Pravdou je, že problém s meta-kódovaním a tajnou symbolikou je večný a môže sa vyskytovať v ľubovoľnom druhu komunikácie, ale tiež je pravdou, že systémy ako QR kódovanie dávajú tomuto spôsobu špinavosti oveľa viac priestoru, priam sa na to ponúkajú.

Niekto povie, že výhodou QR kódov je, že dokážu v sebe skoncentrovať viac informácií než písaný text zrozumiteľný ľuďom – a budú mať pravdu. Ale ako často je nevyhnutné odovzdávať si už v prvom kroku taký objem informácií, ktorý by sa nedal vyjadriť ľuďom zrozumiteľným spôsobom? Vo väčšine prípadov je dôležité odovzdať iba základnú informáciu a adresu, kanál, cez ktorý je možné získať tie ostatné.

Človek, resp. jeho existencia vo virtuálnom svete sa čoraz viac stáva objektom informačného spracovania. Prúd dát z našich elektronických zariadení, kreditných kariet, nákupov či iných zdrojov vytvára našu tieňovú identitu a je úplne jasné, že inteligencie, ktoré týmito informáciami disponujú, nemajú najmenší problém si o nás vytvoriť komplexný a detailný obraz. My o nich pritom nevieme absolútne nič. A za týchto okolností sme označkovaní kódmi, ktoré sami ani nevieme prečítať.

Pre budúcnosť sú možné iba dve cesty: jedna možnosť je, že bude existovať demokracia, teda svet, kde suverénni občania, majitelia svojich zvrchovaných štátov, budú aj zvrchovanými pánmi nad svojou virtuálnou existenciou – teda budú mať plnú kontrolu nad všetkými digitálnymi dátami týkajúcimi sa každej oblasti ich života.

Druhou možnosťou je totalita.

Ivan Lehotský

hlavné správy