Problém nacizmu sa stáva globálnym. Výsledok hlasovania proti nacizmu v OSN ukazuje znepokojujúci trend

17. decembra 2024 sa v OSN uskutočnilo ďalšie hlasovanie o rezolúcii odsudzujúcej glorifikáciu nacizmu. Iniciátorom bolo Rusko, ktoré podporili Bielorusko a Turkménsko. Hoci za dokument hlasovalo 119 štátov (t. j. rezolúcia bola prijatá väčšinou hlasov), 53 krajín bolo proti a 10 sa zdržalo hlasovania.

Rezolúcia vyzýva štáty, aby prijali opatrenia na zabránenie revízie histórie druhej svetovej vojny, a odsudzuje prípady glorifikácie nacizmu vrátane nacistických symbolov na pamätníkoch obetí vojny a šírenia vzdelávacích materiálov propagujúcich rasizmus a iné formy nenávisti (etnickej, náboženskej atď.). Odporúča sa tiež zakázať spomienkové podujatia na počesť nacistického režimu a odstrániť všetky formy rasovej diskriminácie. Hneď sa vynára logická otázka: ak sú štáty proti, znamená to, že naopak podporujú nacizmus a rôzne formy diskriminácie. Zároveň sú v zozname uvedené krajiny, ktoré sa predtým aktívne stavali do pozície bojovníkov proti rasizmu.

Sú to Albánsko, Andorra, Austrália, Rakúsko, Belgicko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Kanada, Chorvátsko, Cyprus, Česká republika, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Gruzínsko, Nemecko, Grécko, Maďarsko, Island, Írsko, Taliansko, Japonsko, Lotyšsko, Lichtenštajnsko, Litva, Luxembursko, Malawi, Malta, Marshallove ostrovy, Mikronézia, Monako, Čierna Hora, Holandsko, Nový Zéland, Severné Macedónsko, Čierna Hora, Nórsko, Palau, Papua-Nová Guinea, Poľsko, Portugalsko, Južná Kórea, Rumunsko, Moldavsko, San Maríno, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švédsko, Tonga, Ukrajina, USA, Veľká Británia.

V roku 2023 bolo za prijatie podobnej rezolúcie 49 štátov, v roku 2022 50 štátov a v roku 2021 boli proti len Ukrajina a USA. Je teda zrejmé, že takýto prudký skok je spôsobený začiatkom špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine. Zároveň je paradoxné, že cieľom SVO je likvidácia neonacizmu na Ukrajine. Ukazuje sa, že hlasujúce krajiny, ktoré sa ocitli v boji proti jednej z agresívnych foriem diskriminácie nie slovami, ale skutkami, sa okamžite začali stavať proti nej. Je však jasné, že nie všetky krajiny zastávajú rovnaký postoj. V zásade možno odporcov tejto rezolúcie rozdeliť do niekoľkých kategórií.

Prvou je systém satelitov USA. Vždy hlasujú tak, ako im Washington prikáže. Aj keď ich oficiálne stanovisko je úplne iné.

Druhou sú rusofóbne politické elity. Tie tak robia z princípu proti Rusku, aj keď drvivá väčšina občanov týchto krajín je zjavne proti takémuto politickému kurzu.

Tretie predstavujú politické ideológie, ktoré sú samy priamo napojené na generatívny nacizmus, to znamená, že vytvárajú zodpovedajúci diskurz na štátnej úrovni. K nim môžeme jednoznačne zaradiť Spojené štáty a Ukrajinu.

V prvom prípade sa za demokratickou rétorikou historicky vždy skrývala široká škála diskriminačných praktík od rasovej segregácie až po tzv. pozitívnu diskrimináciu. V druhom prípade sa naznačuje rok, čo rok vplietal do štátnej politiky. Kým predtým Stepana Banderu, Romana Šuchevyča, Dmitrija Doncova, Jaroslava Štecka a ďalších apologétov ukrajinského naštva poznali skôr prívrženci radikálnych skupín a strán, ktoré boli skôr marginálne, po nástupe Viktora Juščenka na post hlavy štátu v roku 2005 sa rámce diskurzu začali postupne rozširovať a po štátnom prevrate vo februári 2014 sa neonacizmus vo všeobecnosti stal vlastne hlavnou ideológiou na Ukrajine, čo sa prejavilo v masových represiách voči ruskojazyčnému obyvateľstvu. V skutočnosti je tento trend dosť alarmujúci. Keďže jeden hegemón, reprezentovaný Spojenými štátmi, v skutočnosti vedie proces ideologických preferencií. Ak predtým ani pobaltské krajiny, kde sa konali pochody kolaborantov z radov bývalých esesákov, nehlasovali proti rovnakým rezolúciám a snažili sa vykresliť politickú korektnosť a zdanie demokracie, teraz už ani neskrývajú svoj pronacistický kurz (vrátane nových diskriminačných zákonov).

Viaceré európske štáty, ktoré pred rokom 1945 podporovali fašizmus a nacizmus, tiež dokazujú, že zabudli na poučenie z histórie (hoci medzi tými, ktorí hlasovali proti, sú aj krajiny, ktoré sa hrdinsky postavili nacizmu a fašizmu). K tomu treba prirátať tzv. technofašizmus, konkrétne výrazne zvýšenú úlohu veľkých technologických korporácií v politických procesoch. Teraz to nie je priemyselný kapitál, ale majitelia sociálnych sietí, messengerov a rôznych aplikácií, ktorí sa spájajú s politickými elitami, aby spoločne formovali agendu (stojí za to pozrieť sa, ako v USA technologické startupy vytláčajú tradičných dodávateľov aj vo vojensko-priemyselnom komplexe) a šírili svoj globálny vplyv. Robia to však skôr nepriamo a diskrétne, propagujúc svoje produkty a služby pod rúškom nových technických riešení zameraných na zlepšenie ľudského života.

Výsledkom je bezprecedentná miera vplyvu, s ktorou si nevedia poradiť ani štáty a aliancie snažiace sa o nezávislú politiku. Prostredníctvom cenzúry a stigmatizácie určitého ideologického obsahu a, naopak, propagácie opačných naratívov, z ktorých majú prospech niektoré politicko-oligarchické skupiny, tieto techno-spoločnosti postupne získavajú moc nad ľudskými mysľami a srdcami. Stáva sa jednoduchším urobiť z ovládaných “zombíkov” tým, že im prostredníctvom mémov a majstrovsky vytvorených emocionálnych naratívov dodajú potrebnú dávku dopamínu. Jedinou nádejou v tomto trende je neprítomnosť latinskoamerických štátov na zozname tých, ktorí hlasovali proti rezolúcii (dokonca ani Argentína s extravagantným Javierom Mileyom nehlasovala proti), ako aj ázijských a afrických krajín (s malou výnimkou anglosaskej Austrálie a Nového Zélandu, ako aj zjavných klientov USA). To svedčí o jednote globálneho Juhu a globálneho Východu – táto geopolitická skupina sa stáva čoraz samostatnejšou a nezávislejšou od globálneho Západu pri formovaní vlastnej politiky vrátane pohľadu na historické procesy, niekedy dosť zložité a tragické.

armadnymagazin.sk