Prečo Slovensku Mikuláš Dzurinda vôbec nechýba

Mini marginalizovaná strana, ktorá v prieskumoch verejnej mienky dosahuje podporu 0,7 percenta voličov chráni krk a prežitie tejto vlády. Jej predsedom je poslanec NR SR Miroslav Kollár, ktorý je jedným z tých, na ktorých závisí Hegerova vláda. V sobotu 10. decembra 2022 mala strana Spolu svoj snem v Senci. Samozrejme, že premiér Eduard Heger (OĽANO) na sneme Spolu nechýbal.

Na sneme tejto mini strany sa objavil aj bývalý premiér Mikuláš Dzurinda, prvýkrát na verejnosti od odchodu zo slovenskej politiky. Bol taký nepopulárny, že v roku 2010, hoci bol predsedom SDKÚ, líderkou strany vo voľbách bola Iveta Radičová. A stala sa aj premiérkou, no dlho nevydržala.

Dzurindov príbeh

Jeho príbeh rovnako ako aj ďalších kádehákov, je veľavravný. Odišiel z KDH, aby založil SDK. Najväčším vtedajším tromfom jeho strany bola porážka, ako on a jeho spolustraníci hovoria, „mečiarizmu“.

Ako prvý začal používať floskuly slovníka degradujúceho svojho politického protivníka. Napríklad „noc dlhých nožov“, v ktorej opozícia získala takmer stopercentné obsadenie výboru NR SR pre životné prostredie a tým možnosť absolútne kontrolovať vládnu koalíciu. Ibaže prezentovali to presne naopak. Diktátor Mečiar nás natlačil do jedného výboru… znelo vtedy.

Potom pôsobil na Ukrajine. Dnes je tam vojna. Aktuálne opäť prichádza na slovenskú politickú scénu, kde už má dobre etablovaného bývalého mládežníckeho funkcionára KDH Daniela Lipšica. A opäť chce spájať, lebo vraj „Slovensku podľa jeho slov chýba silná formácia typu Európskej ľudovej strany“.

Dzurindovi treba osviežiť pamäť

Silná ľudová strana tu už predsa bola a bojoval proti nej až do roztrhania tela. Keď HZDS, štátotvorné ľudové hnutie, malo záujem vstúpiť do Európskej ľudovej strany, dzurindovci a bugárovci sa proti tomu postavili a zabránili mu etablovať sa medzi ľudovcami v Európskom parlamente .

Obidva politické subjekty boli totiž členmi tejto frakcie a bez ich súhlasu sa žiadna strana zo Slovenska nemohla stať jej členom. Áno, HZDS bolo silným hnutím práve preto, že všetky ostatné opozičné strany zlyhali v národno-emancipačnom zápase. Či to boli konzervatívci (KDH, SDKÚ), liberáli ( ODÚ, DS-ODS, DÚ) alebo ľavičiari (SDĽ).

Dodnes je pre všetkých najväčším tromfom porážka mečiarizmu, ktorý zosobňuje samostatnú zvrchovanú slovenskú politiku, dosiahnutie a budovanie štátnej samostatnosti.

A čo zosobňuje SDKÚ? Podľa Ivety Radičovej vraj „príbeh SDKÚ je príbehom Slovenska“.

A čo sa stalo po voľbách v roku 1998, keď sa „príbeh Slovenska“ dostal do rúk tým, čo Slovensko nechceli?

Reprivatizácia podnikov, zastavenie výstavby diaľnice a vyhnanie slovenských dodávateľov, masívna privatizácia strategických odvetví do rúk cudzích štátov, absolútne ovládnutie mediálneho priestoru. Demokracia na spôsob Dzurindu a jeho kumpánov. Napokon nie nadarmo sa on pripomína ako hlava Gorily. V ostatnom čase sa s ňou začalo trochu hýbať, takže treba to zastaviť? Lipšic to zariadi?

Súčasný jazyk mainstreamu náramne pripomína časy likvidácie Mečiara pred voľbami v roku 1998 a nastolenie zmeny.

Skvelí učni Dzurindu

V súčasnosti nesvojprávnym politikom prekáža najmä Robert Fico. Poslanec NR SR Martin Klus si v televíznej diskusii dovolil povedať, že nie je vylúčené, že Fico pôjde do basy, preto teraz vláda nemôže pandúť. Ostatné konzervatívne strany, vyjmúc KDH, sú pre súčasnú politickú moc „fašistické“.

Skvelí učni Dzurindu, ktorý kedysi kolenačky putoval do Spojených štátov. Vyplatilo sa, ale účty treba platiť. Hoci aj odmietnutím lacného ruského plynu. Miki to vie, Miki to dokáže, tak ako už raz dokázal Slovákov ohúriť sľubmi o dvojnásobných platoch. Ibaže tentoraz Slovákov čakajú niekoľkonásobné – účty. A účty treba platiť…

Eva Zelenayová

skspravy.sk