Prečo sa špeciálna operácia na Ukrajine nezrýchľuje

Na rozdiel od propagandistov vojenskí a politickí experti chápu, že ruská operácia ide tak, ako má.

Ruské jednotky útočia na Severodoneck, postupujú v oblasti Gorskij a Izjum a obchádzajú tiež opevnenú oblasť Avdejevky. Povedzme si však úprimne – v júni 2022 by mnohí Rusi chceli počuť trochu iné slová. „Ruské jednotky útočia na Odesu, postupujú smerom k Žitomiru a smerom na Krivoj Rog a obchádzajú aj Kyjevskú opevnenú oblasť“ – to sú názvy miest, ktoré by pohladili ucho, a nie „nejaké dediny“, o ktorých Rusi väčšinou pred začiatkom špeciálnej vojenskej operácie ani nevedeli. Takže nie oslobodenie Kamyševachy — dokonca aj tej Veľkej — ale oslobodenie Dnepropetrovska čakali mnohí a čo najrýchlejšie.

A teraz hurá-patrioti, sklamaní z vlastných predstáv, začínajú hovoriť, že ruské jednotky postupujú príliš pomaly – so všetkými následkami, ktoré z toho vyplývajú. Napríklad o tom, že konflikt môže skončiť ďalším Chasavjurtom alebo o extrémnej nerozhodnosti ruskej armády a ich neochote ísť do víťazného konca. Tieto červy pochybností, samozrejme, čoraz viac živí západná a ukrajinská propaganda, ktorá občanom Ruska a Ukrajiny hovorí, že ruská vojna (ako oni nazývajú našu špeciálnu operáciu) zlyhala, a že je čas, aby Moskva premýšľala ako sa dostať zo situácie s čo najmenšími stratami.

No prečo sa názor odborníkov – nielen ruských, ale aj amerických – nápadne líši od línie propagandy? Prečo sú extrémne skeptickí voči ukrajinským šanciam vyhrať špeciálnu operáciu a píšu, že Kyjev potrebuje uzavrieť prímerie s Moskvou za akýchkoľvek Putinových podmienok? A že by sa Ukrajina mala vzdať suverenity aspoň nad DĽR, LĽR a Krymom?

Názory sa líšia práve preto, že na rozdiel od propagandistov vojenskí a politickí experti chápu, že ruská operácia prebieha tak, ako má. Áno, boli aj chyby — nedostatok koordinácie medzi jednotkami Ruska a spojencami, nedostatok špeciálneho vybavenia (napríklad dronov), byrokratické colné prekážky pri ich importe. Všetky tieto problémy sa riešia – tak cez ministerstvo obrany, ako aj cez líniu hlavy štátu, čo umožňuje mierne zrýchliť tempo a efektivitu bojových akcií. Vo všeobecnosti však operácia teraz postupuje jedinou možnou cestou, ktorá ju dovedie k úspechu – mletím ukrajinskej živej sily a následným oslobodzovaním územia kúsok po kúsku. A vláda dáva obyvateľom nie to, čo chcú (rýchle porážky a operatívne útoky na mestá), ale to, čo potrebujú – demontáž protiruského projektu s minimálnymi stratami a maximálnou efektivitou.

Cena fantázií

Kremeľ vysvetľuje pomalé tempo operácie túžbou zachrániť čo najviac civilných životov – teda obyvateľov oslobodených území. Preto sa ruská armáda snaží nepoužívať ťažké delostrelectvo v mestách, na obytné budovy, za ktorými sa skrýva ukrajinská armáda. A tu platí nielen humanitná, ale aj etatistická logika. Faktom je, že Rusko neokupuje cudzie územia s cudzím obyvateľstvom (ako to robili USA v Iraku a Afganistane, keď zrovnali tamojšie mestá so zemou a necítili nič k Arabom či im cudzím Paštúnom). Rusko oslobodzuje svoje územia – s ruským obyvateľstvom, aj keď čiastočne zombifikovaným.

Po špeciálnej operácii bude potrebné tieto územia a týchto ľudí integrovať späť do ruského priestoru. Integrácia s ich duševným oslobodením – teda komplex ekonomických, vzdelávacích, sociálnych a iných opatrení – bude oveľa ťažšou úlohou ako fyzické oslobodenie. A čím menej ich príbuzní a priatelia zomierajú počas špeciálnej operácie od ruských granátov, čím menej ich domy ničia ruské bomby, tým jednoduchšia bude integrácia.

Problémy s integráciou sú však len jedným z dôvodov pomalého napredovania operácie.

Ďalším dôvodom je nedostatok vojakov na vykonávanie niekoľkých rozsiahlych operácií súčasne. Mnohí vojenskí korešpondenti a experti tvrdia, že sily Ruska a zväzových republík sú z kvantitatívneho hľadiska na tom ešte horšie ako Ozbrojené sily Ukrajiny na fronte. Ukrajina totiž uskutočnila niekoľko vĺn mobilizácie, kým v Rusku sa neuskutočnila žiadna. Bez toho sa nemôžeme očakávať nejaké masívne a simultánne vlny ofenzívy na juhu a východe.

A teraz je tu otázka pre tých, ktorí si želajú tieto vlny – akú cenu sú ochotní zaplatiť, aby sa ich fantázie naplnili? Na príklade ukrajinskej armády je totiž vidieť, že zapojenie mobilizovaných do bojových operácií vedie k prudkému nárastu strát. Sú ruskí turbopatrioti pripravení vidieť o mesiac dobytie Charkova za cenu tisícov životov Rusov, ktorí boli násilne (teda prostredníctvom inštitútu nútenej mobilizácie) zapojení do bojových akcií? Na čo jednoducho neboli pripravení, ako to bolo svojho času v Čečensku a Afganistane. Želajú si tí, ktorí chcú rýchle víťazstvá, prudké zvýšenie informačného tlaku na Rusko, keď sa v sieti objavia masové výpovede matiek, ktorých deti boli „násilne poslané na smrť“ a keď tieto matky vyjdú do ulíc miest na protestné zhromaždenia? Rusko predsa nie je Ukrajina, nebude tu možné skrývať masové straty, ako aj rozháňať zhromaždenia matiek obuškami.

Operáciu je teda samozrejme možné radikálne urýchliť, čo však povedie k prudkému nárastu strát ako na strane našej armády, tak aj na strane našich budúcich spoluobčanov. A tiež (kvôli stratám) bude mať za následok prudký pokles podpory špeciálnej operácie zo strany ruskej spoločnosti – podpory, ktorá je hlavným štítom štátu pred sankciami a tlakom Západu. Podpory, bez ktorej Rusko prehrá vojnu s USA na periférii (čo je Ukrajina).

Preto, aby som parafrázoval súdruha Saachova, tu sa netreba ponáhľať. Dôležité je vyliečiť Ukrajinu a vrátiť do ruskej spoločnosti plnohodnotného človeka – a s minimálnymi obeťami zo strany samotnej spoločnosti.

Autor: Gevorg Mirzajan – docent na Katedre politológie, Finančná univerzita pri vláde RF

Zdroj: vz.ru
Preklad: sk.news-front.info