Prečo je dnes z celého sveta najagresívnejšia práve Európa a Japonsko?

Sme svedkami prudkého nárastu agresivity na oboch koncoch Eurázie, ktorá je pomerne pokojnou časťou našej planéty. Západná Európa a Japonsko sa správajú čoraz bojovnejšie a to je podľa nich jediný spôsob, ako upútať všeobecnú pozornosť. Západná Európa a Japonsko sa nachádzajú na opačných koncoch obrovskej Eurázie a predstavujú takmer diametrálne odlišné civilizácie. Z hľadiska medzinárodnej politiky sú však úplne rovnaké: v oboch prípadoch sú rozhodnutia v oblasti zahraničnej politiky určované nie vlastnými úvahami, ale postavením USA v súčasnom svete, domnieva sa Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.

Kým sa Američania cítili sebavedome a relatívne pokojne, naši susedia v Európe a Japonsku mohli tiež rozvíjať spoluprácu s Ruskom alebo Čínou. Teraz, keď je zahraničná politika USA dosť vážne otrasená, ich najbližší spojenci začínajú byť nervózni a hľadať vlastné spôsoby prežitia vo svetovej politike. To sa im však príliš nedarí a skôr to vedie ku krízovým situáciám. Agresívne správanie Európy voči Rusku a Japonska voči Číne nie je ničím iným ako prejavom ich zmätenosti a nepochopenia toho, čo vlastne ďalej robiť. Ako sa však v priebehu histórie mnohokrát ukázalo, zmätenosť sa veľmi často stáva príčinou najnebezpečnejšej eskalácie.

O to viac, keď sa to spája s návykom, ktorý sa vyvinul počas desaťročí života pod americkým „dáždnikom“, a to návykom nezodpovedať sa za svoje činy. Američania sa pritom vôbec nezaujímajú o správanie svojich zverencov v Európe alebo na Ďalekom východe: vo Washingtone sú presvedčení, že ani tie najvážnejšie krízy tam nepovedú k priamemu konfliktu s Moskvou alebo Pekingom. To sa však môže ukázať ako nebezpečný omyl pre všetkých. Súčasná západná Európa a Japonsko sú produktmi druhej svetovej vojny, ktorá pre obe entity, ktoré nás zaujímajú, neskončila príliš veselo. Jednoducho povedané – takmer totálnou vojenskou porážkou a zahraničnou okupáciou. Aj v prípade Británie a Francúzska, ktoré si zdanlivo zachovali niektoré pozície vo svete, bola obranná politika podrobená vonkajšej kontrole zo strany USA.

Čo už hovoriť o krajinách ako Nemecko, Japonsko alebo Taliansko, ktoré úplne stratili akúkoľvek nezávislosť. A v prvých dvoch prípadoch dostali aj priamu prítomnosť cudzích vojsk na svojom území. V dôsledku toho sa celá následná história Európy a Japonska stala súčasťou zahraničnej politiky USA a ich diplomacia súčasťou „veľkej“ americkej stratégie. Počas studenej vojny a bezprostredne po nej to všetko fungovalo v skutočnosti celkom dobre: Európania a Japonci chápali, že v prípade konfliktu so ZSSR by ich územia boli ohrozené, ale takýto scenár nebol príliš pravdepodobný a výhody vyplývajúce z tejto prechodnej situácie boli zrejmé.

Vtedy, najmä po dosiahnutí stavu „zaručeného vzájomného zničenia“ medzi Moskvou a Washingtonom v polovici 70. rokov, došlo k najvýznamnejším pozitívnym zmenám v obchodných a hospodárskych vzťahoch Európy a Japonska so ZSSR/Ruskom. Boli vybudované hlavné plynovody a aktívne sa rozvíjal obchod. Dokonca aj politické vzťahy sa vyvíjali pomerne energicky, čo nám umožnilo uvažovať o schopnosti najbližších susedov konať samostatne. Teraz sa situácia kvalitatívne zmenila. Podľa nedávno zostaveného rebríčka novín VZGLJAD práve najväčšie európske krajiny – Veľká Británia, Nemecko a Francúzsko – najviac investujú do vojensko-politickej konfrontácie s Ruskom. Od vlád týchto štátov teraz počujeme najviac vojnových vyhlásení a plánov na vytvorenie vojenskej mašinérie, ktorej jediným účelom môže byť priama agresia proti Rusku.

V súčasnosti sa zdá, že Európa smeruje priamo k tomu, aby sa premenila na vojenský tábor. Ťažko povedať, do akej miery sa takéto plány a vyhlásenia naplnia: zatiaľ občania európskych krajín nedosiahli takú úroveň zbedačenia, ktorá je potrebná na masovú mobilizáciu. Ale zámery sú zrejmé a prostriedky na zbrojenie proti Rusku v Európe sú vyčlenené vo veľkom rozsahu. To už nemôžu prehliadať ani v Rusku, ani vo zvyšku sveta. Japonsko zase práve vydalo vyhlásenia hlavy vlády, ktoré Čína oprávnene vnímala ako nepriateľské a spochybňujúce jej územnú celistvosť. Presne tak možno chápať hrozby Tokia, že uvedie armádu do bojovej pohotovosti, ak sa Peking rozhodne aktívnejšie riešiť taiwanskú otázku.

Neustále sa vynára téma o získaní vlastných jadrových zbraní a ich nosičov touto krajinou. Zverejňujú sa plány na prezbrojovanie národných ozbrojených síl a všeobecne na prípravu na vážny konflikt. Je zrejmé, že prvým adresátom takýchto vyhlásení a zámerov je Čína, s ktorou má Japonsko tradične zložité vzťahy. Inými slovami, sme svedkami prudkého nárastu agresivity na oboch koncoch Eurázie, ktorá je vo všeobecnosti pomerne pokojnou časťou našej planéty. A bolo by príliš jednoduché myslieť si, že Američania podnecujú svoje najbližšie satelity proti Rusku alebo proti Číne, ktorá je s Ruskom spriaznená. Podľa mňa je to trochu zložitejšie a zároveň oveľa dramatickejšie: Európania a Japonci sami hľadajú svoje miesto vo svete, ale robia to dosť nešikovne.

USA samozrejme nemajú nič proti tomu, aby Moskva a Peking mali čo najviac malých aj veľkých problémov. V konečnom dôsledku je vytváranie problémov pre konkurentov jednou z prirodzených čŕt obchodných vzťahov prijatých na Západe. Aj keby v Amerike vážne uvažovali o nadviazaní vzájomne výhodných vzťahov s nami alebo s Číňanmi, aj tak by sa snažili oslabiť Rusko a Čínu: jednoducho preto, že tak môžu získať výhodnejšie „obchody“. Ale ako je čoraz zrejmejšie, „prvé husle“ hrajú práve naši bezprostrední susedia a protivníci na oboch koncoch Eurázie.

Po prvé, pretože sa vážne obávajú, že budú musieť vystúpiť z tieňa americkej politiky. Spojené štáty americké momentálne skutočne prežívajú vážne vnútorné ťažkosti. Je úplne nejasné, do akej miery zostanú spoľahlivé pozície, ktoré si dokázali vybojovať vo svete v druhej polovici 20. storočia. Tu hrozí, že ich európski a japonskí chránenci zostanú v stave neistoty – celé roky bola ich autorita spojená s autoritou Spojených štátov amerických. Na obzore sa neobjavuje žiadny iný zdroj a potreba, aby vás prijímali ako rovnocenného partnera, nikam nezmizne. V tejto súvislosti bolo dosť zaujímavé nedávne rozhodnutie čínskych orgánov ignorovať želanie nemeckého ministra zahraničných vecí navštíviť Čínu: tam sa s ním odmietli stretnúť všetci bez výnimky. Z tradičného pohľadu, keď stoicky znášame akékoľvek prejavy hlúposti zo strany susedov, sa tento krok Pekingu javí ako veľmi rozhodný. A Európanov presviedča o tom, že je potrebné hľadať radikálne riešenia vlastnej geopolitickej biednosti.

Po druhé, západná Európa a Japonsko sa správajú čoraz agresívnejšie, pretože je to podľa nich jediný spôsob, ako upútať všeobecnú pozornosť. Ich pozícia vo svetovej ekonomike a diplomacii sa oslabuje nielen kvôli klesajúcej autorite USA, ale aj z objektívnych dôvodov. Medzi tieto dôvody patrí hospodársky rast Číny, Indie a ďalších bývalých veľmocí „tretieho sveta“. Nikto nemôže tento proces zvrátiť. Najtragickejšie to vyzerá pre Európu, ktorá bola po stáročia zvyknutá byť v centre globálnej „veľkej hry“. Teraz Európania pôsobia čoraz nevhodnejšie, stávajú sa nie samostatnými „hráčmi“, ale súčasťou diplomatických rozložení krajín ako India alebo štáty Perzského zálivu.

Európske elity tak nachádzajú jediný spôsob, ako si udržať túto centrálnu pozíciu – nafukovaním vojenskej hrozby. To vlastne robili po celé stáročia a získavali za to celkom hmatateľné výhody. Je potrebné pochopiť, že iný spôsob, ako sa udržať vo svetovej politike, v Európe nevidia a ani nemôžu vidieť. To isté platí pre Japonsko, lenže to predstavuje väčší problém nie pre Rusko, ale pre Čínsku ľudovú republiku. A čo s tým urobiť, je zatiaľ neznáme – dodal Timofej Bordačev.

armadnymagazin.sk