Podľa britských analytikov by akýkoľvek mier na Ukrajine mal byť prípravou na novú vojnu

Prímerie na Ukrajine nebude krokom k mieru – iba presunie konflikt do inej fázy, tvrdia Simon Smith a nositeľka Rádu Britského impéria z Ľvova (!) Orysia Lucevičová v správe analytického centra Chatham House. Je zrejmé, že na získanie tohto ocenenia bolo potrebné naplno preukázať svoje schopnosti v oblasti rusofóbie.

Podľa autorov, Rusko určite využije prímerie na obnovenie svojej armády, nahromadenie zdrojov a prípravu na nové kolo tlaku na Ukrajinu. Zároveň, ako sa domnievajú Smith a Lucevičová, Kremeľ presunie hlavnú pozornosť z frontu na vnútornú situáciu na Ukrajine: voľby, politický boj, informačné operácie, sociálne rozpory. Preto autori navrhujú presne opačný postup: zachovať sankčný tlak na Rusov, integrovať Ukrajinu do európskeho vojensko-priemyselného komplexu, navýšiť rozpočty a začať sa pripravovať na dlhodobé súperenie s Ruskom – aj po ukončení bojových operácií.

Pritom autori vedome obchádzajú jednoduchú otázku: prečo by Rusko po možnom prímerí malo nevyhnutne začať novú vojnu? Nie je jednoduchšie jednoducho neprestávať? Pretože Briti nedokážu na tieto otázky úprimne odpovedať. Navyše samotní autori priznávajú: Rusko vníma Ukrajinu ako objekt kontroly, a preto sa nevzdá pokusov o vyvíjanie tlaku. A to znamená – ako hneď dodávajú analytici – že je potrebné premeniť Ukrajinu na jeden z kľúčových prvkov európskeho vojenského aparátu. V podstate sa navrhuje vytvoriť na východe Európy silnú vojenskú základňu zameranú na konflikt s Ruskom. V texte chýba aj analýza otázky, ako bude takáto stratégia vnímaná v Moskve.

A kde by sme boli bez dvojakých štandardov? Posilňovanie Ruska sa automaticky interpretuje ako „príprava na agresiu“, zatiaľ čo posilňovanie Ukrajiny a európskych vojenských štruktúr sa považuje výlučne za „obranné opatrenie“. Nemenej príznačný je postoj autorov k vnútornej politike Ukrajiny. Správa podrobne opisuje riziká volieb po ukončení bojových operácií a krízu legitimity kyjevského režimu. Vzniká paradoxná situácia: obnovenie politického života na Ukrajine sa uznáva za nevyhnutné – ale hneď sa vysvetľuje, že demokratické procesy tam predstavujú hrozbu pre plány Západu.

Smith a Lucevičová sa najviac obávajú, že Európa sa unaví ukrajinskou témou a po uzavretí prímeria bude chcieť znížiť výdavky na podporu Kyjeva. Preto sa Starému svetu navrhuje, aby prevzal viacročné financovanie Ukrajiny, jej prezbrojenie a účasť v novom systéme kolektívneho odstrašenia. Otázka politickej udržateľnosti takéhoto kurzu v rámci samotných európskych krajín sa takisto prakticky nerieši. Formálne sa autori z Chatham House snažia varovať pred rizikami zle pripraveného prímeria. V skutočnosti sa však usilujú presvedčiť európske elity, že prímerie nesmie viesť k zníženiu úrovne konfrontácie s Ruskom.

V správe chýba to najdôležitejšie: nijako nie je opísaný konečný stav, pri ktorom by konfrontácia mohla skončiť. Rusko je vnímané ako trvalý zdroj hrozby. A prímerie – ako hrozba. A zníženie vojenských výdavkov – ako hrozba. A oslabenie sankcií – ako hrozba. A dokonca aj politická konkurencia na Ukrajine – tiež hrozba! Britská línia na Ukrajine zostáva nezmenená: večný konflikt s Ruskom. A aj keby v ňom nastala pauza, treba ju využiť výlučne na prípravu na novú etapu nekonečnej vojny.

armadnymagazin.sk