Orientácia strán aj Slovenska musí zahŕňať všetky tri odboje, nie len jeden

Ako politická identita ľavice, progresívcov, aj liberálov stojí iba na jednej nohe

17. november nie je o nijakej „nežnej“ zo série revolúcii, ktoré sa prehnali celým Východným blokom.“ Je to vyvrcholenie 3.odboja – protikomunistického, ktorý trval vyše štyri desaťročia. O politických väzňoch bývalej totality sa však nehovorilo hlasno ani na novembrových námestiach – lebo pre nové poriadky – komplot havloidov sú súdruhmi s ÚV – boli nepohodlní.

Zbavili sme sa jednej ideológie, ale tú vystriedali hneď nové – liberalizmus, neomarxizmus, multukulturalizmus a čoraz agilnejšia gender agenda. A súdruhovia len zmenili tričká a prihlásili sa k novým -izmom.

A teraz premostime in medias res na realitu. S blížiacimi sa voľbami médiá začínajú manipulovať nielen verejnú mienku, ale aj politické subjekty a ovplyvňovať zloženie budúcej vlády kladením otázok, s kým si vedia predstaviť spoluprácu a koho vylúčiť.

V súčasnom hone domáceho, aj európskeho neomarxistického mainstreamu proti „fašistom“ (rozumej: konzervatívnej pravici) sa do popredia dostali práve tieto otázky. Predstavitelia dvoch sociálnodemokratických strán, ktoré vedú v preferenciách odpovedajú, že ich strany sú postavené na protifašistickom odboji.

Nestačí byť len protifašistický. Treba byť aj protikomunistický – proti všetkým totalitám

Na ňom chcú postaviť nielen základy fungovania budúcej vlády, ale aj identitu štátnosti či dokonca Slovenskej republiky. O koreňoch našej identity hovorí Preambula ústavy SR. O korune nášho stromu zas tri hlavné odboje.

Už po vzniku Slovenskej republiky (1993) rôzne časti politického a názorového spektra prichádzali s predstavami o tej najsprávnejšej identifikácii druhej slovenskej štátnosti v 20. storočí a jej „základoch“.

Napriek zavedeniu pluralitnej parlamentnej demokracie prevahu v 90.rokoch a ako sa ukazuje aj dnes, majú stále postkomunisti, ktorí prešli rôznymi fázami „transformácie“. Práve bývalí súdruhovia, ktorí sa ocitli v rôznych politických subjektoch, nielen SDĽ, mali dlho v NR SR prevahu. Vo volebnom období 1994-98 ich bolo približne 120 zo 150-členného zboru.

To, čo  všetkých exkomunistov v rôznych stranách spájalo, bola kontinuita jedného z hlavných prúdov komunistickej propagandy a poslednej tézy, o ktorej vedeli, že prežije a s ňou aj oni – „Slovenské národné povstanie“, ktoré si po „Víťaznom februári 1948“ komunisti úplne privlastnili.

Preto sa bez objektívnej vyváženosti a historických faktov o troch odbojoch slovenského národa, presadil, zakorenil a udomácnil jednostranný štátotvorný naratív len o protifašistickej identite druhej Slovenskej republiky (1993).

Už len skutkový stav, že nesedí pojmový aparát, keď namiesto nacizmu sa používa termín „fašizmus/antifašizmus“ (ktorý zaviedol v jeho podobe a význame diktátor J.V. Stalin) je na prvé vážne zamyslenie, prehodnotenie státia len na jednej nohe a prijatie všetkých troch hlavných odbojov ako troch sudičiek novodobej slovenskej štátnosti.

Hoci sa prvý odboj fixuje na I. Svetovú vojnu (I.SV), je vyvrcholením národného boja z 19.storočia, ktorý začala štúrovská  generácia za suverenitu Slovákov vyhlásením nezávislosti od Uhorska (1848) a ustanovením 1. SNR.

Prvý odboj

charakterizuje odpor proti štátnej ideológii a totalitnému režimu veľkomaďarského iredentizmu. Táto nenávistná ideológia  popierala základné práva a slobody slovenského národa. Prvý odboj viedol úspešne k porážke Rakúsko-Uhorska v I.SV a vyústil do vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Odkazom je odboj proti maďarizácii a etnickému útlaku, asimilácii s právom na suverenitu, národné a štátotvorné právo slovenského národa.

Obeťami prvého odboja sú nielen padlí vojaci, legionári, ale aj týraní, mučení a väznení národní buditelia a predstavitelia ako napr. Andrej Hlinka.

Druhý odboj

sa viaže na 2. Svetovú vojnu s odporom proti v Európe prevládajúcej ideológii nacizmu. Na Slovensku vyústil do tzv. Slovenského národného povstania, aj keď v jeho tézach bolo paradoxne povalenie prvej slovenskej štátnosti a obnovenie ČSR, takže z hľadiska štátotvornosti je to minimálne protichodný faktor, ktorý nerozlíšil medzi štátnosťou a režimom.  Aj tento odboj zanechal obete, predovšetkým na bojisku.

Práve druhý, „protifašistický“ odboj sa snaží generácia preživších komunistov, čechoslovakistov, postkomunistov, ich potomkov spolu s novou generáciou neomarxistov, progresivistov, liberálov a politických sociálnych demokratov fixovať ako jediný štátotvorný základ druhej Slovenskej republiky a tiež povinú výbavu politických subjektov.

Politických väzňov, účastníkov a veteránov protikomunistického III. odboja proti totalitnému režimu v ére studenej vojny (1948-89) a jeho komunistickej (marx-leninskej) ideológii táto skutočnosť uráža, ponižuje a dehonestuje štyri desaťročia trvajúci odboj proti totalitnému režimu, ktorý rovnako zanechal svoje obete. Spomeňme len 250 neprávom popravených Slovákov v politických monster procesoch či 72 000 politických väzňov.

Paragraf 3 zákona NR SR č. 219/2006 Z.z. o protikomunistickom odboji definuje protikomunistický odboj ako súčasť studenej vojny vo svete. Jeho účastníci boli „aktívni bojovníci za slobodu a demokraciu“.

Tretí odboj

protikomunistický, sa viaže na éru Studenej vojny odporom proti komunizmu a totalitnému režimu, ktorý potláčal náboženskú vieru a základné ľudské práva s slobody, najmä slobodu slova  cez nenávistnú štátnu ideológiu marx-leninizmu. Cez proletársky internacionalizmus dusil tiež právo slovenského národa na sebaurčenie.

Účastníci a veteráni III. odboja najviac prispeli k jeho pádu a nástupu slobody a demokracie. Tento proces nakoniec vyústil do štátotvornej vôle slovenského národa po vlastnej štátnosti a vyhláseniu druhej Slovenskej republiky.

Ako vidíme boj za slovenskú štátnosť, za národnú slobodu a ľudské práva sa opiera a pevne stojí nie na jednom, ale na troch rovnocenných odbojoch, ktorých historický odkaz a nadčasové posolstvo je skutočnou trojjedinnou identitou štátu, ale aj národa a základom, na ktorých stojí Slovenská republika.

Tieto tri prúty slovenskej štátnosti pôsobia ako tri vŕšky na slovenskom štátnom znaku a majú spoločného menovateľa – vlastenectvo, vôľu po národnej, občianskej slobode a demokratickej spoločnosti a odpor – odboj proti neslobode.

Dve súčasné sociálnodemokratické strany a ich predstavitelia, ale aj liberáli a ďalší vyznávači nových ideológií by mali tento fakt historickej reality zápasu národa za slobodu prijať a hrdo sa k nemu prihlásiť.

Je to jedna z ciest ako zjednotiť národ, politickú scénu aj názorovo rozhádanú spoločnosť v kľúčovej oblasti bytia štátnosti.

Preto úlohou politickej reprezentácie a budúcej vlády bude po 30 rokoch od pádu železnej opony prijať novú, celostnú, vyváženú a spravodlivú identifikáciu základov štátnosti Slovenskej republiky, postavených na troch pilieroch ako na troch vrchoch zo štátneho znaku – na prvom, druhom a treťom odboji, ktorými si Slováci nakoniec vydobyli aj svoju národnú slobodu a štátnu suverenitu.

Rafael E. Rafaj

skspravy