O pseudodemokracii a mýte propagandy

„Jedného septembrového dňa som bol pozvaný na prednášku pre skupinu ľudí, ktorí sa nazývali „bojovníci svetla“. Pozval som na toto stretnutie ako prekladateľa Romana Borinkova, ktorý preložil môj prvý školský seminár a všetci spolu, vrátane Georga a jeho manželky Marshy, sme išli na nejaké malé predmestie San Francisca, kde sme sa zišli v dosť veľkom dome skupiny „bojovníkov svetla“!

Prednášal som o možnostiach človeka, urobil som demonštráciu a po nej sa všetci rozišli do „skupín“ a začali rozhovory, ako kto tomu rozumel. Veľa sa hovorilo o „duchovnosti“, komunikácii s „duchmi“ a o tom, čo títo duchovia „vysielajú“. To, čo „duchovia“ vysielali, nepokrývalo ani odkryté informácie dostupné všetkým! Úroveň informácií prijímaných cez „duchov“ bola „výbušnou zmesou“ na úrovni prvého ročníka či dokonca škôlky. Čo nemohlo nevzbudiť môj údiv vzhľadom na skutočnosť, že to nehovorili malé deti, ale dospelí, ktorí dokonca tvrdili, že sú vzdelaní.

Neskôr som pochopil dôvod tohto paradoxu – v USA možno vzdelanie nazývať vzdelávaním len podmienečne. Takúto ignoranciu je ťažké nájsť v najodľahlejšej dedine v Rusku a bolo úžasné, že sa vo svete rozvinul mýtus o „kvalite“ amerického vzdelávania! Toto nie je nič iné ako propagandistický mýtus, ktorý Amerika vnútila svetu, aby mu uľahčila vytvorenie obrazu vodcovstva. Ale to je už iná téma… ale teraz sa vráťme k tomu stretnutiu. Ako sa teda ukázalo, celá táto skupina „bojovníkov svetla“ sa periodicky stretávala a … rozprávala o tom, aké veľké veci by urobili pre ľudstvo PO TOM, ako by dostali veľa peňazí prostredníctvom špeciálneho finančného programu, podobného tomu, ktorý bol vytvorený v Rusku od Mavrodiho! A tieto „skvelé“ činy sa „zvláštnym“ spôsobom ukázali ako nákup drahých luxusných domov a drahých áut a všetko ostatné v rovnakom duchu! Veľmi „zvláštnym“ spôsobom si títo ľudia predstavovali činy „bojovníkov svetla“!

Približne to isté, čo hovorili „budovatelia komunizmu“, že ľudia budú žiť v komunizme, keď každý bude brať podľa svojich potrieb a dávať podľa svojich možností. A najprekvapivejšie je, že najvyššia stranícka „elita“ SKUTOČNE ŽILA PRI KOMUNIZME: brali podľa svojich potrieb a nič viac! Na tomto skončili všetky „veľké“ činy „bojovníkov svetla“. Na rozdiel od straníckej „elity“ naši „bojovníci svetla“ sa nikdy nedočkali „svojich“ miliónov za investované tisíce. Boli jednoducho šikovne oklamaní tými, že zbierali ich peniaze a uverili im, že na oplátku dostanú milióny… Finančné pyramídy sa teda tvorili nielen v postsovietskom priestore, kde ľudia vo financiách ešte nerozumeli vôbec ničomu, ale aj v USA, kde sa zdalo, že ľudia by sa už mali poučiť zo skúseností svojich predkov. A hoci americký spisovateľ O’Henry vo svojom príbehu „The Trust That Burst“ veľmi farbisto opísal jednu z možností finančného podvodu, zdá sa, že nikoho nič nenaučil. A jedným z dôvodov je, že takmer nikto z domorodých Američanov vôbec NEČÍTA tohto spisovateľa, a nielen tento príbeh.

Niekto by mohol nadobudnúť dojem, že z okruhu rozhľadu amerického laika „vypadol“ snáď len spisovateľ O’Henry a jeho knihy? V žiadnom prípade! V školských osnovách chýba nielen O’Henry, ale aj mnohí iní americkí spisovatelia. A asi pred desiatimi rokmi bola zo školských osnov stiahnutá aj kniha Marka Twaina „Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberryho Finna“ len preto, že Mark Twain vo svojich knihách nazýva černocha černochom, a nie, ako by to malo byť v súlade s pravidlami „politickej korektnosti“ – Afroameričan! Toto sú „detaily“ amerického života! Ako sa ukázalo počas rozhovorov s domorodcami zo Spojených štátov, v San Franciscu je meno Jacka Londona viac-menej známe, a to nie z jeho diel, ale vďaka tomu, že chatrč Jacka Londona z čias „zlatej horúčky“ sa zachovala na brehu zálivu neďaleko móla v Oaklande! A mnohé z jeho diel nikto ani nečítal, nehovoriac o knihách spisovateľov z iných krajín! Od ruských spisovateľov počuli niečo o Levovi Tolstom a Dostojevskom a potom najmä z televíznych programov, v ktorých sa tieto mená pravidelne spomínajú.

Samozrejme, v americkej spoločnosti je veľmi malá vrstva, ktorá číta oveľa viac ako väčšina, ale ani v tejto vrstve nie každý pozná literatúru ani v rámci školských osnov, ktoré sme kedysi svojho času študovali. Ale v našej dobe takmer každý čítal niekoľkonásobne viac, ako vyžadovali školské osnovy. Čítali nielen školáci, študenti a ľudí intelektuálnej práce. Čítali všetci: od robotníkov a roľníkov až po doktorov vied a akademikov. Tak to bolo za našej mladosti a mladosti a úprimne ľutujem, že v súčasnom Rusku láska ku knihe postupne umiera a školáci a študenti sa, žiaľ, čoraz viac podobajú na svojich amerických rovesníkov!

Takto sme sa zoznámili s „bojovníkmi svetla“ a toto zoznámenie nepotešilo ani mňa, ani Svetlanu! Samozrejme, nie je nič hanebné a zlé na tom, že ľudia chceli bývať v dobrom dome a jazdiť na dobrom aute, ale … toto všetko nemá nič spoločné s bojom za spravodlivosť! A najnepríjemnejšie na tejto situácii je, že „bojovníci svetla“ sa vôbec nezaujímali o spravodlivosť vo všeobecnosti ich zaujímalo len vlastné blaho, a nie spravodlivosť, za ktorú museli veľmi často bojovať a veľa si odopierať! Bojovníci svetla nekonajú kvôli svojim sebeckým záujmom, ale kvôli spravodlivosti v zásade, a tento boj za spravodlivosť je najčastejšie kvôli iným, a nie kvôli milovanej osobe! A v iných prípadoch ide buď len o slovné spojenie, alebo o vyslovenú lož spoločenského parazita, aby sa zakamufloval aspoň slovami a zavádzal ostatných.

A práve sociálni paraziti najviac kričia o ich starostlivosti, o celé ľudstvo, o potrebe „demokratizácie“ spoločnosti atď. Demokracia, či skôr pseudodemokracia, je totiž najlepším krytím sociálnych parazitov a umožňuje každému konkrétnemu sociálnemu parazitovi ľahko sa vyhnúť zodpovednosti za svoje parazitické činy. Koniec koncov, keď sa rozhodlo kolektívne, potom sa zdalo, že nie je nikoho, kto by za to zodpovedal, no predsa nepotrestáme všetkých! V najlepšom prípade si nájdu niekoho, koho je najmenej ľúto a zavesia naňho „všetkých psov“ a potom ho preložia na inú zodpovednú prácu! A je to!

Pseudodemokracia je ideálne vyhýbanie sa zodpovednosti, ideálny spôsob, ako oklamať ľudové masy a skryť svoju parazitickú podstatu. Vždy, keď sa zodpovednosť za to, čo bolo urobené, presúva na všetkých spoločne, je to znakom aktivity sociálnych parazitov! A aby to všetko lepšie ukryli, sociálni paraziti prišli s voľbami každé štyri roky, keď tí, čo dali predvolebné sľuby svojim voličom, opustia svoje posty a na ich miesto prídu iní, ktorí dajú v princípe takmer presne tie isté sľuby ako tí, ktorí odišli. A tí, čo odišli, vysvetľujú svoje zlyhanie tým, že nemali dostatok času na splnenie sľubov. A najčastejšie sociálni paraziti ponúkajú „záchranné“ plány, na realizáciu ktorých vyčleňujú pätnásť až dvadsať rokov! A to je potrebné nato, aby, ak by ich náhodou zvolili na druhé volebné obdobie, nemuseli odpovedať na otázku, prečo sa nesplnili sľuby, ktoré dali! A tak, keď príde termín na splnenie sľubu, nie je sa koho pýtať, pretože tí, ktorí sľubovali, sú už dlho „bez práce“! Je to veľmi šikovný trik, ako sa vyhnúť zodpovednosti! Takže demokracia, alebo správnejšie pseudodemokracia, je šikovný nástroj, ktorý vymysleli sociálni paraziti na oklamanie más…“

Nikolaj Levašov „Zrkadlo mojej duše“

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info