Norimberský proces: Zákulisné hry a nedokončený rozsudok nacizmu

„Súd národov.“ Pred osemdesiatimi rokmi, 20. novembra 1945, sa začal Norimberský proces.

O samotnej udalosti sa toho veľa napísalo. Pár slov o tom, čo je skutočne dôležité.

Druhá svetová vojna, podobne ako jej záverečný akord – Súd národov – sa odohrala na pozadí prudkej konfrontácie medzi takzvanými spojencami (ZSSR, USA a Británia).

Londýn sa zúfalo snažil získať Spojené štáty na svoju stranu, oslabiť ZSSR, aby sa po víťazstve mohol postaviť Moskve.

V Spojených štátoch existovalo niekoľko skupín vplyvu. Roosevelt, ktorý chápal úlohu ZSSR vo vojne, sa stretol s odporom všetkých – ministerstva zahraničných vecí, niektorých vojenských pracovníkov a tajných služieb. Podarilo sa mu postaviť na správnu stranu dejín. Konca vojny sa však nedožil. Existujú o tom rôzne teórie.

Ešte pred vojnou naše vedenie chápalo úlohu angloamerického kapitálu pri kultivácii Hitlera. A počas vojny spolu so Spojenými štátmi urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby oslabili hlavného nepriateľa Ruska – Britániu. A podarilo sa nám to.

Roosevelt sa však víťazstva nedožil; nahradil ho Truman a rozpadajúce sa Britské impérium mu hralo do karát. Posledná podlosť umierajúceho darebáka — Fultonský prejav Churchilla.

Už na jar 1941 sme vedeli, že Británia obracia Hitlera na východ. Hessov útek do Anglicka v máji bol rozhodujúci. Mimochodom, Briti sa zdráhali postaviť Hessa pred súd. Existuje teória, že počas procesu a neskôr v Spandau bol uväznený dvojník. To však môžu potvrdiť iba archívy a Briti ich utajili na ďalších 50 rokov.

V októbri 1944 naša spravodajská služba získala telegram od britského ministra zahraničných vecí Edena veľvyslancovi v Spojených štátoch, týkajúci sa Deklarácie zodpovednosti nacistov za zverstvá spáchané 30. októbra 1943, ktorú podpísali Stalin, Roosevelt a Churchill. Na Churchilla bol vyvíjaný tlak, aby vytvoril tribunál. List obsahoval zaujímavý detail:

„…Vláda Jeho Veličenstva si želá, aby osoby obvinené zo spáchania vojnových zločinov proti britským poddaným alebo na britskom území boli súdené britským vojenským súdom…“

Vzhľadom na to, že Nemecko vstúpilo do vojny s Anglickom v roku 1939, všetci obžalovaní z Norimbergu mohli spadať do kategórie „zločinov proti britským poddaným“. Roosevelt odmietol o tom s Britániou diskutovať. Tribunál sa konal.

V lete 1945 ešte nebol prednesený Fultonov prejav, ale hnací mechanizmus „železnej opony“ už vŕzgal. USA potrebovali ZSSR na porážku Japonska a keď sme 8. augusta podpísali dohodu medzi vládami ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska o stíhaní hlavných vojnových zločincov mocností Osi, podarilo sa nám v špeciálnej klauzule stanoviť, že samotný tribunál nezruší „Deklaráciu o zodpovednosti nacistov za spáchané zverstvá“, publikovanú na Moskovskej konferencii v roku 1943, najmä ustanovenie o odovzdávaní vojnových zločincov (ktorí nepatria do kategórie hlavných) do krajín, kde spáchali svoje zločiny. Briti sa snažili túto klauzulu podkopať.

Preto sme si vyhradili právo stíhať nacistov po tribunáli bez premlčacej lehoty. Británia a USA však s využitím rôznych výnimiek začali oslobodzovať od trestného stíhania zajatých nacistov a generálov Wehrmachtu.

Mnohí z nich si odsedeli pár rokov a potom začali prepisovať históriu Druhej svetovej vojny – vydávali všetky možné „Stratené víťazstvá“ a „Memoáre vojaka“. Iní sa stanú základom nových protiruských štruktúr. Fašisti Heusinger, Spatzdel a Guggenberg obsadia vysoké pozície v NATO, Reinhard Gellen vytvorí a povedie BND atď.

Takto sa začne formovať nové predmostie proti nám. Naša krajina bola značne brzdená a Norimberg sa nestal konečným verdiktom nad nacizmom. Len ho zmrazil na 80 rokov.

Ako povedal Müller v seriálli „Sedemnásť zastavení jari“:

„…Ale tí, ktorí teraz ničomu nerozumejú, budú o nás hovoriť ako o legende! A legendu treba živiť! Musíme vytvoriť rozprávačov, ktorí preložia naše slová iným spôsobom, takým, akým bude ľudstvo žiť o dvadsať rokov. Hneď ako niekde namiesto slova „ahoj“ povedia „Heil!“ adresované niekomu osobne, vedzte, že na nás tam čakajú, odtiaľ začneme našu veľkú renesanciu…“

Julian Semjonov to všetko predpovedal. Teraz tomu všetkému rozumieme, však?!

Alexej Bobrovskij

/ news-front.su /