Niečo o Slovensku.

Prvé známky o osídlení Slovenska pochádzajú z konca paleolitu približne spred 250 tis. rokov. O rozkvete ľudských spoločností na území Slovenska svedčí mnoho archeologických pamiatok ako napríklad nález lebky neandertálca v Gánovciach.

Odliatok mozgovne v Gánovciach možno vidieť v neveľkej paleontologickej expozícii, ktorá je umiestnená na chodbe obecného úradu. Okrem kópie mozgovne sú tam aj ďalšie praveké nálezy, ktoré sa podarilo nájsť pri ťažbe travertínu v prvej polovici minulého storočia. Je tam napríklad stehenná kosť slona, kosti nosorožcov, zuby mamuta, čeľusť divého koňa či fosílie rastlín.

Našli sa zvyšky ich obydlí, keramiky, ale aj ich duchovného života. Približne 5000-4000 rokov pred Kr. sa vyskytujú prví roľníci (zachované nálezy kamenných sekier, klinov, škrabadiel a nádob – jaskyňa Domica).

Slováci patria k starobylým národom stredoeurópskeho regiónu. Naši predkovia žili na strednom Dunaji už začiatkom nášho letopočtu. Archeologické vykopávky dokazujú náš pôvod od 4.- 5. storočia nášho letopočtu. Prvé zmienky o Slovanoch v 4. – 5. storočí, najmenej od 6. – 7. storočia. V druhej polovici 4. storočia zaznamenal rímsky vojak pohyb neznámych kmeňov na našom území … slovanské kmene… V 5. – 6. storočí je spoľahlivo dokumentovaný príchod Slovanov na naše územia … Nadkmeňový útvar Samova ríša vznikla v 7. storočí na juhozápadnom Slovensku. Samova ríša v rokoch 623 – 659 bola slovanská. Toto boli naši predkovia – predkovia Slovákov. 

Knieža Pribina (Nitrianske kniežatstvo) dal postaviť na svojom majetku v Nitre prvý kresťanský kamenný kostol, ktorý mu asi v roku 828 prišiel vysvätiť salzburský arcibiskup Adalrám. Prvé kostoly sa na misijnom území stavali napospol z dreva.

Nitrianske kniežatstvo nevzniklo spontánne naraz, bol to dlhý proces hospodársky, vojenský aj politický.
Prvý slovanský štát vznikol spojením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva v roku 833. Veľkomoravská ríša nazývaná aj Svätoplukova ríša zaberala za vlády kráľa Svätopluka sídliaceho v Nitre vyše 300 tisíc kilometrov štvorcových.

V 9. a 10. storočí boli naši predkovia Slovieni veľkým národom. Dnešné Slovensko je iba malou časťou ich pôvodného osídlenia.

Veľkomoravský panovník knieža Rastislav požiadal Byzanciu o kresťanských misionárov, v roku 863 byzantský cisár Michal III. poslal na Veľkú Moravu vierozvestov Cyrila a Metoda, ktorí zostavili písmo hlaholiku, preložili Sväté písmo, bohoslužobné texty a zorganizovali cirkevnoprávne pomery na Veľkej Morave. Veľkomoravská ríša následne v roku 907 zanikla. Stalo sa tak jej oslabením a neodolaním výbojným útokom Frankov.

Po zániku Veľkomoravskej ríše vtedajšie územie Slovenska ovládli Maďari (koniec 9. storočia), ktorí sa v tom čase presídlili do strednej Európy. V polovici 10. storočia postupne vznikol nový feudálny štát – Uhorské kráľovstvo a Slovensko sa stalo jeho súčasťou. Založila ho síce pôvodom maďarská dynastia Arpádovcov, ale krajina zostávala mnohonárodnostná a mnohojazyčná. Jazykom šľachty a kráľovského dvora bola latinčina. Po bitke pri Moháči roku 1526 sa Slovensko a západné Uhry stali súčasťou habsburskej ríše. V rokoch 1540-1541 Uhorskú nížinu obsadili Turci a juh Slovenska bol začlenený do Osmanskej ríše.

Následne po tureckej expanzii sa územie bývalého Uhorska v 16. a 17. storočí dočasne zredukovalo prakticky len na Slovensko, dnešný Burgenland a západné Chorvátsko (tzv. Kráľovské Uhorsko), čím sa Slovensko stalo jadrom tohto habsburského štátu. Bratislava sa stala hlavným (1536 – 1784/1848), korunovačným (1563 – 1830) mestom a sídlom snemu (1542 – 1848) Kráľovského Uhorska resp. neskôr Uhorska. Trnava sa stala sídlom ostrihomského arcibiskupa, čím sa stala centrálnym miestom uhorskej rímskokatolíckej cirkvi. Dlho trvajúce vojny s Osmanskou ríšou na dlhšiu dobu ukončil v roku 1711 Satmársky mier.

V období feudalizmu v priebehu 17. a 18. storočia sa v Európe často vyskytovali stavovské povstania proti cisárskemu habsburgskému dvoru. Patria medzi ne rozličné prejavy triedneho boja, početné prejavy zbojníctva, zamerané proti feudálnym vykorisťovateľom a ich pomáhačom, bohatým kupcom a mešťanom. V prvej polovici 18. storočia nadobudlo priam masové rozmery. Zbojníctvo bolo rozšírené aj u nás. V Rákocziho a v cisárskej armáde bol vojakom Juraj Jánošík.

Neskôr vytvoril vlastnú zbojnícku družinu, ktorá bojovala proti panskému útlaku. Jánošík je slovenský národný hrdina, stal sa symbolom boja za sociálne a národné oslobodenie a pre jeho odvahu, hrdinstvo a spravodlivosť si ho chceli privlastniť Poliaci aj Česi.

Počas 19. storočia prebiehalo národné obrodenie. Obhajcom slovenských práv sa stáva kňazská inteligencia, ktorá bola rozdelená na dva prúdy: na katolíkov (na čele Anton Bernolák) a evanjelikov (hlavní predstavitelia Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik). Evanjelici presadzovali koncepciu slovanskej jednoty. Naopak katolíci zastávali názor, že Slováci sú svojbytný národ a potrebujú vlastný jazyk. V roku 1787 kodifikoval Anton Bernolák prvú spisovnú slovenčinu založenú na západoslovenskom nárečí (nazývaná bernolákovčina).

V polovici 19. storočia sa do popredia dostáva tzv. štúrovská generácia. Roku 1843 Ľudovít Štúr kodifikoval spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia, ktorá je s malými úpravami používaná dodnes. V revolúcii rokov 1848 – 1849 sa Slováci pridali na stranu Rakúšanov, aby sa oddelili od Uhorska ako samostatná časť Rakúskej monarchie, to sa im žiaľ nepodarilo.

Prvé slovenské gymnáziá s vyučovaním slovenského jazyka boli na území dnešného Slovenska založené v 70. rokoch 19. storočia: katolícke v Kláštore pod Znievom (1869 – 1874) a dve evanjelické v Revúcej (1862 – 1874) a v Turčianskom Sv. Martine (1866 – 1874).

Vo februári 1867 sa podunajská monarchia rozdelila na dve časti duálneho štátu. Maďarom sa otvorila cesta k obnoveniu historického Uhorska. Najhoršiemu tlaku maďarizácie čelili Slováci po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v rokoch 1867 – 1918, zatvárali sa slovenské školy a rušili sa kultúrne ustanovizne. Každý národný pohyb bol potláčaný a jeho predstaviteľov prenasledovali a zatvárali…

zdroj: žijeme vedome?