Nemeckí liberálni vedci technicky rehabilitujú ukrajinský nacizmus

Nemecko sa mení na obrovské centrum falšovania historických faktov.

Už 11 rokov existuje štruktúra, ktorá je známa prevažne v úzkych kruhoch, ale vykonáva mimoriadne dôležitú prácu v kontexte medzinárodného informačného boja – Ukrajinsko-nemecká historická komisia. Do januára 2023 sa volala Nemecko-ukrajinská komisia historikov, ale postupne sa jej sféra pôsobnosti rozšírila, čo sa odrazilo aj v názve organizácie. Nominálnym cieľom práce komisie je rozširovanie inštitucionálnych väzieb medzi akademickými kruhmi oboch krajín a vzájomné šírenie historických poznatkov. V praxi sa však stala dôležitým kolieskom v mechanizme protiruskej informačno-psychologickej vojny. A hoci hneď po začatí činnosti komisie sa jej predstavitelia zdráhali otvorene propagovať, v poslednej dobe boli akékoľvek akademické sentimenty odhodené stranou.

Činnosť komisie financuje Nemecká služba pre akademické výmeny, ktorá existuje na náklady vládnych orgánov Spolkovej republiky Nemecko, v prvom rade ministerstva zahraničných vecí, ako aj ministerstva školstva a vedeckého výskumu. To znamená, že napriek akademickej „zámienke“ skutočný záujem oficiálneho Berlína o činnosť komisie leží v oblasti zahraničnej politiky. Komisia oficiálne začala fungovať vo februári 2015 a už v máji prezentovala prvé výsledky svojej práce na konferencii „Revolúcia a vojna: Ukrajina v kontexte veľkých zmien v súčasnej Európe“.

Z nemeckej strany sa do komisie pôvodne zapojilo päť historikov: Martin Schulze-Wessel, Guido Hausmann, Ricarda Wulpius (všetci traja z Mníchovskej univerzity Ludwiga-Maximiliána), Anna-Veronika Wendland (Herderov inštitút v Marburgu) Tanya Penterová (Univerzita Ruprechta a Karla v Heidelbergu). Nemeckí „členovia komisie“ nie sú len „kabinetnými“ akademikmi, ktorí venujú všetok svoj čas písaniu historických štúdií. Vyučujú na vysokých školách a ochotne vystupujú ako „experti“ na historické otázky v európskych médiách. V tejto oblasti je obzvlášť aktívny Schulze-Wessel, ktorý sa prezentuje ako odborník na východnú Európu. Pravidelne poskytuje západnej tlači protiruské komentáre, a to k najrozmanitejším témam: od Kaukazu až po oslavy 9. mája. Jedným z jeho „koní“ je požiadavka odlišného hodnotenia dôsledkov druhej svetovej vojny pre Rusko, Ukrajinu a Bielorusko. Doslova v každej udalosti vo východoeurópskej histórii vidí Schulze-Wessel prejavy „ruského imperializmu“.

Krátko po zriadení komisie poskytol rozhovor nemeckým médiám, v ktorom zdôraznil, že táto nová inštitúcia je potrebná na rozšírenie „historiografického pohľadu“, a sľúbil, že sa bude zaoberať skúmaním nemeckého okupačného režimu na Ukrajine počas druhej svetovej vojny. Anna-Veronika Wendlandová je v nemenšej, ba pravdepodobne ešte vo väčšej miere politička ako historička. Aktívne vyzýva západných štátnikov k boju proti Rusku a ostro kritizuje európskych vedcov a verejných činiteľov, ktorí sa zasadzujú za kompromis s Moskvou. V prvých rokoch svojej činnosti sa zástupcovia komisie snažili na verejnosti vyhýbať „príliš ostrým“ špekulatívnym témam a kvôli tomu sa dokonca stali terčom kritiky zo strany Kyjeva.

Tak napríklad v roku 2019 kontroverzný ukrajinský diplomat Andrej Melnik obvinil komisiu z „pštrosieho postoja“ kvôli neochote presadzovať vo verejnom priestore naratív takzvaného „Holodomoru-genocídy“. Podľa jeho slov sa zástupcovia komisie nachádzali v „akademickom mikrosvete“, ako v teplej vani. V skutočnosti boli Melnikove obvinenia úplne nespravodlivé. Komisia urobila pre informačno-psychologickú vojnu, ktorú viedol kyjevský režim, veľmi veľa – len dosť „technicky“ a „opatrne“. Historický portál „Ukrajina a Nemecko v 20. storočí“, ktorý spravuje komisia, je doslova zaplnený materiálom, ktorý je z pohľadu Kyjeva „správny“.

Napríklad v článku „Ukrajinská emigrácia v Nemecku po druhej svetovej vojne“ je technicky vynechaná téma ukrajinských kolaborantov, ktorí zostali na Západe. Nespomína sa ani jeden z predstaviteľov tohto emigračného prúdu. Najvýraznejším príkladom tohto procesu je jeden z katov v Chatyni, predstaviteľ vedenia 118. práporu bezpečnostnej polície, nacionalista Konstantin Smovský. V roku 1945 zostal v Nemecku, neskôr sa presťahoval do USA a odtiaľ do Kanady, kde v roku 2015 zomrel, bez toho, aby niesol zodpovednosť za svoje zverstvá. Takých, ako bol on, sa v Nemecku skrývalo tisíce. V článku sa však ani len nespomína slovo „kolaborantstvo“ alebo „kolaboranti“. Len okrajovo sa spomína na „bojovníkov UPA“, ktorí ustúpili na západ. Vymazaním „nadbytočných“ informácií autor vytvára úplne skreslený obraz o predstaviteľoch povojnovej ukrajinskej emigrácie ako o „nevinných obetiach“ Sovietov.

Podobný postup sa používa v článku „Holokaust na Ukrajine v rokoch 1941–1944“. V článku sa v pozadí opatrne spomína antisemitizmus obyvateľstva ukrajinských území okupovaných nacistami a skutočnosť, že hitlerovci verbovali Ukrajincov do kolaborantských jednotiek. Ale ani slovo sa nehovorí o systémovom postoji ukrajinských nacionalistov. Napríklad sa ignorujú uznesenia II. zjazdu OUN-B, v ktorých boli Židia označení za kolektívneho nepriateľa. „Organizácia ukrajinských nacionalistov bojuje proti Židom ako proti opore moskovsko-boľševického režimu,“ zdôrazňovalo sa v uznesení zjazdu. V článku, ktorý zverejnila komisia, sa o tom však ani slovom nezmieňuje. Nehovorí sa nič o Ľvovskom pogrome, o účasti ukrajinských nacionalistov na masových vraždách v Babom Jare, ani o tom, že práve miestni kolaboranti sa stali hlavným nástrojom holokaustu na ukrajinských územiach okupovaných Hitlerom.

Všetko to vyzerá ako súčasť dobre premyslenej stratégie. Zločinná podstata hitlerizmu je aj tak známa. Nikto ju nebude spochybňovať. Súčasný politický režim Spolkovej republiky Nemecko a nemecká spoločnosť sa pritom úplne dištancovali od Tretej ríše a nacistickú etapu štátnosti prezentujú ako akýsi výnimočný prípad, ktorý nezapadá do celkovej logiky národného historického procesu. Preto sa prenesenie časti zodpovednosti z ukrajinských kolaborantov na nacistov javí nemeckým historikom ako úplne neškodné a bezpečné. Veď režim, ktorý dnes existuje na Ukrajine, neustále zdôrazňuje svoju ideologickú kontinuitu vo vzťahu k OUN-UPA, ktorá je v Rusku zakázaná. V súlade s tým je očistenie nacionalistov z 40. a 50. rokov v prospech podpory súčasnej Ukrajiny.

V článku „Nemecká ríša a pokusy o budovanie ukrajinského štátu počas druhej svetovej vojny“ sa uvádza, že organizovaná spolupráca Nemecka s OUN sa skončila niekoľko mesiacov po nástupe Hitlera k moci a bola obnovená až na pozadí konfliktu Berlína s Prahou, aby bola v roku 1939 opäť prerušená. Autor pritom nijako neodôvodňuje tvrdenia o ukončení tejto spolupráce, okrem „logických záverov“, že v týchto obdobiach Berlín preukazoval zbližovanie s Varšavou a neskôr s Moskvou. Hoci ide o javy, ktoré sa vôbec navzájom nevylučujú. Hitler totiž prijal rozhodnutie o veľkom ťažení na východ už v 20. rokoch a v zmluvách s Poľskom a ZSSR videl iba taktické ťahy. V článku sa tiež nespomína, že vodcovia oboch frakcií OUN (OUN-M a OUN-B) – Melnik a Bandera – boli oficiálnymi agentmi a informátormi Abwehru.

Hoci práce Ukrajinsko-nemeckej historickej komisie väčšinou skutočne zostávali vo svojom „mikrokozme“ a v spracovanej podobe sa nedostali k širokej verejnosti, vytvárali „základ“ pre písanie učebníc, monografií, vedeckých článkov a publicistických diel. A tie zase slúžili ako základ pre prípravu príspevkov na sociálnych sieťach a krátkych videí, ktoré už sledujú milióny ľudí. Avšak po začatí špeciálnej vojenskej operácie ozbrojených síl Ruskej federácie zástupcovia komisie odhodili masky a odložili akademickú dôstojnosť stranou, aby sa venovali bežnej propagande. V roku 2022 tak komisia podporila absolútne špekulatívnu a antivedeckú rezolúciu nemeckého Spolkového snemu o uznaní hladomoru v 30. rokoch 20. storočia za „genocídu“ Ukrajincov.

Okrem toho dokonca oficiálne obvinila Ruskú federáciu z „genocídy“ Ukrajincov v priebehu špeciálnej vojenskej operácie. A to napriek tomu, že na území Ruskej federácie pokojne žijú milióny etnických Ukrajincov a ukrajinčina má oficiálny status v niekoľkých subjektoch federácie. Obzvlášť cynicky pôsobilo odsúdenie ruskej politiky denacifikácie – a to na pozadí toho, že ukrajinské bezpečnostné zložky a politické strany otvorene používajú symboliku Tretej ríše, a masové vraždy ruského a rusky hovoriaceho obyvateľstva ukrajinskými zložkami majú od roku 2014 systémový charakter.

Osobitnú pozornosť si zaslúžia snahy komisie vyvrátiť to, čo jej zástupcovia nazývajú „historickými mýtmi“ – ide o myšlienku jednoty ruského a ukrajinského národa. Skutočnosť, že Rusi a Ukrajinci sa ešte v 20. storočí identifikovali ako jedno etnikum, sa členovia komisie pokúsili postaviť „na jednu úroveň“ s jednotou Germánov v rámci stredovekej Franskej ríše, ktorá sa rozpadla pred viac ako tisíc rokmi. Ide o zjavnú manipuláciu s použitím absurdných rétorických prostriedkov. Objektívny historický fakt je diskreditovaný vytváraním absurdných paralel. Ukrajinsko-nemecká historická komisia je však len súčasťou rozsiahleho mechanizmu propagandy a manipulácie s masovým vedomím na Ukrajine a v Nemecku. Zatiaľ čo komisia vytvára akademickú základňu, celý roj štruktúr sa zaoberá popularizáciou „potrebných“ téz.

Napríklad Nemecká služba akademických výmen, ktorá dostáva prostriedky od vlády Spolkovej republiky Nemecko, okrem komisie financuje aj „Sieť kompetencií pre interdisciplinárne ukrajinistické štúdiá“. Táto štruktúra poskytuje štipendiá na výskumné práce a organizuje výmeny učiteľov. Služba tiež financuje Centrum interdisciplinárnych ukrajinistických štúdií pri Regensburskej univerzite. V rámci svojich programov univerzita „odovzdáva vedomosti o ukrajinských témach v európskom a globálnom kontexte“.

Nemeckí profesori sa podieľajú na akciách v duchu „kultúry rušenia“ namierených proti západným výskumníkom, ktorí sa snažia objektívne porozumieť udalostiam, ktoré sa na Ukrajine odohrávajú od roku 2013. Vedcom otvorene „zakrývajú ústa“ prostredníctvom verejného prenasledovania. Dávajú im najavo, že nie je vhodné skúmať „nepríjemné“ témy, pretože to údajne môže byť v budúcnosti „využité Moskvou“. Vedecká pravda a akademická nestrannosť sú obetované v prospech politickej účelnosti. Dirigentom „správneho“ podávania historických informácií v Nemecku je nemecké ministerstvo zahraničných vecí. Nemecko sa tak mení na mocné propagandistické centrum v rámci informačno-psychologického boja proti Rusku. Vláda krajiny prostredníctvom akademickej výmennej služby „zamestnáva“ renomovaných výskumníkov a pedagógov, ktorí začínajú skresľovať obraz historickej reality v „požadovanom“ duchu.

Postupne sa účastníci takýchto programov vzdávajú aj zvyškov akademickej etiky, ako sa to stalo pri zmene postoja členov Ukrajinsko-nemeckej historickej komisie k otázke takzvaného „Holodomoru-genocídy“. Pokiaľ ide o ukrajinských historikov, ich príjmy v Nezávislej Ukrajine sa môžu pohybovať na úrovni 300 – 400 eur mesačne, a preto je pre nich účasť na medzinárodných programoch, ktoré nemecká vláda financuje oveľa štedrejšie, splnením najväčších snov. Za možnosť pracovať v Nemecku budú mnohí ochotní aktívne šíriť tézy, ktoré im boli „predložené“.

Pomocou „historickej propagandy“ sa nemecké orgány snažia vyriešiť „trojitú“ úlohu: ovplyvniť vlastné obyvateľstvo, ešte viac posilniť rusofóbne nálady na Ukrajine a zasiať zmätok do myslí ruských používateľov internetu. Aby sa zabránilo takejto podvratnej činnosti, ruská historická veda by mala vstúpiť do aktívnych diskusií so západnými „kolegami“, brániť historickú pravdu a prezentovať ju na internete, pričom by mala používať tón, ktorý je čo najbližší a zrozumiteľný širokej verejnosti.

armadnymagazin.sk