Milovať a RODiť

V príRODe schopnosť RODiť určuje prežitie druhu. Všetky živé bytosti sú schopné sami sa rozmnožovať a iba jeden druh na Zemi nedávno zabudol, ako poRODiť sám – to je človek. Dá sa usúdiť, že moderný človek v prírodných podmienkach jednoducho vymrie. Moderný človek presunul zodpovednosť za všetko na iných, zdRAvie na lekárov, učenie na učiteľov, stavba domu na stavbárov, manažment na úradníkov atď…

Vynára sa otázka, za čo je človek vo svojom živote vo všeobecnosti zodpovedný? Prakticky za nič a toto je bohužiaľ postavenie bežného človeka modernej doby.

V slovanskej kmeňovej tradícii dieťa po pomenovaní preberá plnú zodpovednosť za svoje činy a táto zodpovednosť vekom len narastá. Podľa toho by budúca hlava RODiny mala vedieť svoje deti nielen počať, ale aj sama prijať. Málokto sa dnes, aj v tradícii RODiny, môže pochváliť tým, že on sám prijal svojho dediča, sám prestrihol pupočnú šnúru a “vyniesol” svoje dieťa a zoznámil ho so všetkými Bohmi a Živlami, zoznámil ho s Matkou Zemou. Málokto dá svojmu synovi meč do kolísky priviazanej k stropu a v noci mu spieva piesne o svojej RODnej krajine, o skutkoch Predkov a Bohov, o odvahe. – rituál Predkov (odvaha). V modernej spoločnosti sa to robí tak, že najdôležitejšímí osobami pre dieťa sa stávajú: lekári, pestúnky a učitelia. RODičia zohrávajú už len veľmi malú úlohu pri výchove a dospievaní dieťaťa.

Najlepšie je, si všetko urobiť sám. 🙂 Sám splodiť “dediča”, deväť mesiacov pomáhať manželke, vziať si ho pri pôrode sám (alebo s pôrodnou asistentkou, ale treba byť tam), predstaviť mu bohov, predkov a živly (získajte ich požehnanie a záštitu), a čo je najdôležitejšie, všetkými prostriedkami ukázať dieťaťu, že naňho všetci čakali, všetci sa z neho tešia a majú ho veľmi radi.

Človek, ktorý toto všetko zažil na sebe, je naplnený takou veľkou RAdosťou, ktorá sa slovami nedá opísať.
Moderný systém zbavuje človeka tejto veľkej RAdosti. Moderní muži sa v čase naRODenia svojich detí spravidla oddávajú pôžitkom (alkohol a ženy) a potom sa navzájom chvália, kto sa viac opíjal a viac využíval cudzie ženy. V kmeňovej Slovanskej tradícii platilo, že kým žena nosí pod srdcom dieťa (koho nosí v srdci, nosí ho pod srdcom), manžel by sa cudzích žien nemal ani len dotýkať prstom. V prvom roku sa dieťa nemôže ukázať nikomu a už vôbec nie cudzím ľudom. Tradícia vraví, že dieťa je nato pripravené až po roku.

Na pôrod v RODine by mal byť v prvom rade pripravený partner. Ženy, ktoré rodili v pôrodnici a doma, poznamenali, že je to rozdiel ako medzi nebom a zemou.
V pôrodnici, sú všetci ľudia cudzí a pohadzujú si ženy sem a tam, vykonávajú kadeaké procedúry a doslova si ju pohadzujú. V nemocnici žena väčšinou RODí v neprirodzenej forme a tým týra seba aj dieťa. A to niesú všetky hrôzy, poznáme aj následne očkovania a vyšetrenia pri ktorých sa dieťa bojí a netuší čo sa s ním práve deje. Doma to môže vyzerať úplne inak. Domáci kúpeľ s milovaným človekom, v prirodzenej polohe vo vode,bez injekcií sa dieťa naRODí v známom prostredí, počuje RODný hlas, a ide priamo do RODných rúk pod veľkú ochranu. Kedže žena má imunitu atomaticky to prenesie aj na dieťa. Dieťa je zvyknuté na všetky “škodlivé” mikróby v domácom prostredí. Takto sa AUTOMATICKY dieťa začlení do RODiny a nadobúda silu.

A poďme opäť do modernej doby…

Teraz sa v systéme objavil nový trend, neRODiť vôbec alebo RODiť len cisárskym rezom, pričom dieťa neprejde prirodzenými cestami, neprejde klasickým pôrodom, nezapne sa pud prežitia a v budúcnosti to bude odzrkadlené na jeho živote. Nieje veľmi pravedopodobné, že také dieťa bude mať veľa síl. Takto sa moderná spoločnosť valí do stavu kde zachádza s deťmi ako kurčiatami na farme…

Slovania od pradávna žili slobodne, sami sa zodpovedali za svoje činy pred Bohmi, RODom. Netreba len rozprávať o tradíciách ale pomaly a postupne ich treba oživovať a konať podľa nich, vždy v rámci možností, podľa zdRAvia, vedomia a svedomia.

barbora